Iné

Judikatúra vo veci povinného očkovania dieťaťa

  • Vydanie: ULC PRO BONO 5/2014

Otázka povinného očkovania detí je dlho diskutovanou témou. V spoločnosti sa vyskytujú argumenty pre aj proti. Pri uvedenej problematike je relevantná nielen úprava zakotvená v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale aj rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva.

Povinné očkovanie dieťaťa je zakotvené v ust. § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej len „zákon o ochrane zdravia“). Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) upravuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam (1) lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, (2) preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, (3) povinnému očkovaniu, (4) liečeniu prenosných ochorení, (5) izolácii a (6) karanténnym opatreniam. Podľa ust. § 51 ods. 3 zákona o ochrane zdravia, ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie uvedenej povinnosti zástupca dieťaťa, teda rodič alebo opatrovník. V súvislosti s povinnosťou zabezpečiť povinné očkovanie je potrebné uviesť, že zákon o ochrane zdravia neuvádza kedy je potrebné sa podrobiť očkovaniu a aké očkovanie je povinné. Obsahové určenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu je upravené vyhláškou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení (ďalej len „vykonávacia vyhláška“). Ak rodič nezabezpečí zaočkovanie dieťaťa v súlade so zákonom a vykonávacou vyhláškou, dopúšťa sa podľa ust. § 56 ods. 1 písm. k) zákona o ochrane zdravia priestupku a hrozí mu pokuta v súhrnnej výške 331 Eur.

Odmietnutie podrobiť sa povinnému očkovaniu riešili nielen slovenské súdy, ale aj Európsky súd pre ľudské práva, a to vo veci Solomakhin proti Ukrajine (sťažnosť č. 24429/03). V uvedenej veci sťažovateľ vyhľadal v roku 1998 lekársku pomoc v regióne, v ktorom v tom čase bola epidémia záškrtu. Podrobil sa zaočkovaniu, neskôr však namietal na miestnom orgáne ochrany zdravia, že mu očkovanie spôsobilo zdravotné ťažkosti. Nakoľko neuspel, obrátil sa na miestny súd. V roku 2008, po 9 rokoch, bola jeho žaloba zamietnutá. Nakoľko v roku 2010 zomrel, v súdnom konaní pokračovala jeho matka. V konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva namietal neprimeranú dĺžku súdneho konania, teda porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a tiež porušenie článku 8 Dohovoru.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Jedným z aspektov uvedeného práva je aj prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Nakoľko Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval lehotu 9 rokov za primeranú, vyjadril sa, že došlo k porušeniu uvedeného ustanovenia a priznal žalobcovi odškodnenie vo výške 2.400 Eur.

Článok 8 Dohovoru upravuje právo na súkromný a rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva v uvedenom rozsudku uviedol, že v danom prípade bolo nesporné, že ide do zásah do súkromného života sťažovateľa. Súd však uviedol, že takýto zásah bol jasne určený zákonom a sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Jeho nevyhnutnosť súd odôvodnil skutočnosťou, že v uvedenom regióne bola epidémia. Po posúdení zásahu sa Európsky súd pre ľudské práva vyjadril, že nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru. V súvislosti s konaním o žalobe je potrebné uviesť, že vláda Ukrajiny uviedla, že zásah bol odôvodnený v prejednávanej veci. Podľa ust. § 27 zákona o zdravotnej starostlivosti a kontrole chorôb 1994 ukrajinského právneho poriadku, preventívne očkovanie proti záškrtu bolo povinné a Ministerstvo zdravotníctva Ukrajiny vydalo usmernenie, v ktorom určilo postup a podmienky takého očkovania.

V súvislosti s odmietnutím rodičov dať zaočkovať dieťa bol vydaný aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Szd/1/2013 zo dňa 16. apríla 2013. V uvedenej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 20S 24/2011-49 zo dňa 27. marca 2012 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Trnave č. 20S/24/2011-68 zo dňa 11. februára 2013. V uvedenej veci vydal Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky rozhodnutie č. OLP/4239/2011 zo dňa 27. júna 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom Trnava č. 2011/00752/OE-Kod, Rap (3) zo dňa 28. marca 2011, ktorým boli žalobcovia uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa ust. § 56 ods. 1 písm. k) zákona o ochrane zdravia a podľa vykonávacej vyhlášky, keď nezabezpečili plnenie povinnosti a odmietli podrobiť povinnému očkovaniu svoju dcéru proti tuberkulóze a proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam.

Uvedeným konaním spáchali priestupok, za čo im bola podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v spojení s ust. § 56 ods. 2 zákona o ochrane zdravia uložená pokuta vo výške 331 Eur. Proti uvedenému rozhodnutiu bola podaná žaloba na Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom č. 20S/24/2011-49 zo dňa 27. marca 2012 zrušil rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, a tiež rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Krajský súd v Trnave argumentoval tým, že rozhodnutia uvedených orgánov o tom, že sa rodičia dopustili priestupku, sú správne. Nestotožnil sa však s odôvodnením, prečo bola pokuta uložená vo výške 331 Eur, pričom uviedol, že výška na uloženie pokuty nebola podrobnejšie ani konkrétnejšie odôvodnená. Poukázal tiež na novelizované znenie § 6 zákona o ochrane zdravia, ktorým bola vypustená povinnosť očkovať novorodencov proti tuberkulóze. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sa proti uvedenému rozsudku odvolal. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 2Szd/1/2013 zo dňa 16. apríla 2013, potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku argumentoval aj rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Solomakhin proti Ukrajine.

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rozsudku vo veci Solomakhin proti Ukrajine možno vyvodiť v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí záver, že právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru ) nemožno považovať za absolútne. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte „súkromného života“, pričom povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto zásah preto neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru).

V súčasnej dobe je na Ústavnom súde Slovenskej republiky podaný návrh Krajského súdu v Nitre na vyslovenie nesúladu ust. § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane zdravia a § 6 vykonávacej vyhlášky s článkom 2 ods. 2 a 3, článkom 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, článkom 15 ods. 1 a článkom 16 ods. 1 v spojení s článkom 40 Ústavy Slovenskej republiky.

Dňa 3. júla 2013 bolo vydané uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 10/2013-9, že predmetný návrh sa prijíma na ďalšie konanie. Návrh citovaný v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky uvádza, že „Povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie. Spôsob vykonávania očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Vyhláška tak ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu po dosiahnutí určitého veku. Vyhláška ako podzákonná norma v tomto konkrétnom prípade upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.“ Skutočnosť, že postup a podmienky očkovania sú upravené podzákonným predpisom (metodikou) uviedla vláda Ukrajiny už vo veci Solomakhin proti Ukrajine. Bude preto zaujímavé sledovať, aké rozhodnutie príjme Ústavný súd Slovenskej republiky.

Odmietnutie rodiča dať zaočkovať dieťa nie je len fenomén Slovenskej republiky. Aj v Českej republike sa vyskytli takéto prípady. Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len Najvyšší správny súd“) vydal rozsudok č. 4 As 2/2013 – 75 zo dňa 14. januára 2014, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť proti rozsudku Mestského súdu v Prahe č. 4 A 43/2012 – 118 zo dňa 31. októbra 2012. V uvedenej veci išlo o žalobu proti Ministerstvu zdravotníctva Českej republiky, ktoré rozhodnutím č. 36110/2009-HH-30.1-13.8.09 zmenilo rozhodnutie Krajskej hygienickej stanice Juhomoravského kraja č. 6574/2008/BM/PRAV, konkrétne bola výška uloženej pokuty znížená z výšky 6000 Kč na 4000 Kč. Pokuta bola uložená žalobcom za to, že ako rodičia nezaistili, aby sa ich maloletá dcéra podrobila u zvoleného praktického lekára pre deti a mládež základnému očkovaniu proti záškrtu, tetanu, dávivému kašľu, invazívnemu ochoreniu vyvolanému pôvodcom Haemophilus influenzae b, prenosnej detskej obrne a vírovej hepatitíde typu B, a to v termínoch stanovených právnymi predpismi.

V uvedenom rozsudku Najvyšší správny súd cituje niekoľko zaujímavých rozhodnutí. Jedným z nich je uznesenie Najvyššieho správneho súdu č. 8 As 6/2011 – 120 zo dňa 3. 4. 2012, publikované pod č. 2624/2012 Sb. NSS, z ktorého cituje: „rámcová úprava povinnosti fyzických osob podrobit se očkování stanovená v § 46 zákona č. 258/2000 Sb., o ochraně veřejného zdraví, a její upřesnění ve vyhlášce Ministerstva zdravotnictví č. 537/2006 Sb., o očkování proti infekčním nemocem, odpovídají ústavně právním požadavkům, podle nichž povinnosti mohou být ukládány toliko na základě zákona a v jeho mezích (čl. 4 odst. 1 Listiny základních práv a svobod) a meze základních práv a svobod mohou být upraveny pouze zákonem (čl. 4 odst. 2 Listiny základních práv a svobod).“

Ďalej cituje nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 449/06 zo dňa 3. februára 2011, publikovaný pod č. N 10/60 SbNU 97, ktorý uvádza: „povinné očkování v obecné rovině je ústavně konformním omezením základního práva podle čl. 16 Listiny“, pričom však orgán verejnej moci musí „vzít v potaz výjimečné stěžovatelem tvrzené důvody toho, proč se odmítl podrobit očkování. V případě, že tu jsou takové okolnosti, které zásadním způsobem volají pro zachování autonomie dané osoby, to ovšem při současném zachování opačně působícího veřejného zájmu (viz kupř. důsledky ‚proočkovanosti‘ dle výkladu shora), a tedy pro výjimečné nesankcionování povinnosti podrobit se očkování, nesmí orgán veřejné moci zmíněnou povinnost podrobit se očkování sankcionovat či jinak vynucovat.“

Z uvedených citátov je zrejmý názor českých súdov, že povinné očkovanie nie je v rozpore s Ústavou Českej republiky. V súvislosti s častou námietkou odporcov povinného očkovania, že očkovanie môže spôsobiť poškodenie zdravia, si dovoľujeme uviesť citát z vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho správneho súdu: „Povinné očkování, stejně jako velká část lékařských zákroků, může jistě za určitých okolností vést ke způsobení závažné újmy pacientovi. Úkolem lékařů i pacientů je ve vzájemné součinnosti takovým možným negativním následkům předcházet, samo jejich riziko však ještě nemůže být dostatečným důvodem pro neprovedení lékařského zákroku“. Z uvedeného citátu je zrejmý názor Najvyššieho správneho súdu, že samotné riziko očkovania nemôže byť dôvodom na vyhnutie sa povinnosti podrobiť sa očkovaniu, respektíve nechať podrobiť očkovaniu svoje dieťa.

K vyriešeniu tejto otázky je však potrebná verejná diskusia vo viacerých odborných rovinách, nielen v právnej. Otázka očkovania je predovšetkým otázkou škodlivosti, respektíve nevyhnutnosti očkovania a vyvažovania chránených záujmov. Ide o otázku, ku ktorej sa musia vysloviť predovšetkým odborníci – lekári. Až po jasnom stanovisku lekárskej obce môže prebiehať diskusia o právnej úprave očkovania.

Kontaktný formulár

Sme pripravení naplniť Vaše práva.
Kontaktujte nás!

Zadajte vašu e-mailovú adresu.
Zadajte vaše telefónne čislo.
Napíšte nám správu.
Súhlaste so spracovaním osobných údajov.

Správa sa odosiela ....