feel the power!

Vyber vydanie PRO BONO

 

Bulletin PRO BONO

Bulletin Čarnogurský ULC PRO BONO je venovaný novoprijatým právnym úpravám a rôznym aktuálnym právnym otázkam. Vychádza raz mesačne a je zadarmo.

PDF na stiahnutie

Pre korektné zobrazenie PDF kliknite na linku pravým tlačítkom, zvoľte možnosť "Uložiť cieľ odkazu ako..." a otvorte PDF súbor priamo z Vášho disku.
  Archív »
Home » Bulletin PRO BONO » Iné

Rekodifikácia Občianskeho zákonníka

Vydanie: PRO BONO 21/08/2

Slovenská republika sa už niekoľko rokov pokúša zrealizovať rekodifikáciu súkromného práva. Predovšetkým základný právny predpis súkromného práva, Občiansky zákonník, je mnohými odborníkmi považovaný za predpis, nedostatočne reflektujúci zmeny, ktoré v spoločnosti v posledných desaťročiach nastali. Občiansky zákonník prijatý v roku 1964 tak podľa právnickej obce nedokáže napriek početným novelizáciám dostatočne reagovať na aktuálne praktické otázky súkromného práva. Rekodifikácia Občianskeho zákonníka, ako aj súkromného práva ako takého, prebieha na Slovensku už niekoľko rokov. Až v roku 2021 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zverejnilo pracovné návrhy niektorých nových ustanovení Občianskeho zákonníka. Zámerom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky je postupne zverejňovať aj pracovné návrhy ďalších ustanovení budúceho Občianskeho zákonníka, ale aj zákona o obchodných spoločnostiach a družstvách. Cieľom zverejňovania uvedených pracovných návrhov jednotlivých ustanovení spolu s ich odôvodnením je najmä snaha vyvolať spoločenskú diskusiu a získať odborné podnety, ktoré by mohli navrhovanú právnu úpravu ešte modifikovať, prípadne zefektívňovať. Upozorňujeme preto, že materiály, ktoré Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zverejnilo, nemajú zatiaľ legislatívnu povahu. Jedná sa len o pracovné návrhy a ich obsah sa bude pravdepodobne ešte modifikovať.

Doteraz zverejnené ustanovenia návrhu nového Občianskeho zákonníka (ďalej len „nový Občiansky zákonník"), ktorý by mal nahradiť zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ"), možno rozdeliť na tri časti: (A) Základné ustanovenia (prvá hlava), (B) Právne úkony (štvrtá hlava) a (C) Zastúpenie (piata hlava). Postupne by mali byť zverejnené aj pracovné návrhy všeobecnej úpravy

právnických osôb, úpravy premlčania a ďalšie časti nového Občianskeho zákonníka a zákona o obchodných spoločnostiach a družstvách. V nasledujúcom texte si postupne prejdeme každú zo zatiaľ uvedených častí nového Občianskeho zákonníka (základné ustanovenia, právne úkony a zastúpenie).

Základné ustanovenia

Prvým pracovným návrhom, ktorý Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zverejnilo, je návrh prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka („Základné ustanovenia"). Pracovný návrh prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka pozostáva zo šiestich paragrafových ustanovení (1) „Postavenie Občianskeho zákonníka" (ustanovenie § 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (2) „Výklad ustanovení súkromného práva" (ustanovenie § 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (3) „Použitie pravidiel súkromného práva" (ustanovenie § 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (4) „Individuálna autonómia" (ustanovenie § 4 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (5) „Dobré mravy" (ustanovenie § 5 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (6) „Domnienka bežných schopností" (ustanovenie § 6 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Postavenie Občianskeho zákonníka

Z pohľadu postavenianového Občianskeho zákonníka by malo po novom platiť nasledovné. „Tento zákon (nový Občiansky zákonník) je všeobecným a základným predpisom súkromného práva" (ustanovenie § 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Účelom ustanovenia § 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka je zdôrazniť postavenie Občianskeho zákonníka v systéme súkromného práva. Návrh vychádza z toho, Občiansky zákonník nie je len jedným z radu súkromnoprávnych predpisov, ale je predpisom základným, z ktorého ostatné predpisy vychádzajú a dopĺňajú ho. Preto každý predpis súkromného práva musí byť vnímaný ako predpis nadväzujúci, ako predpis, ktorý musí byť vykladaný tak, aby zapadal do systému súkromného práva, ktorého základom je práve Občiansky zákonník. Všeobecnosť Občianskeho zákonníka má zas zdôrazňovať to, že ide o predpis, ktorý sa pre riešenie otázok súkromného práva použije vždy, ak niet osobitnej súkromnoprávnej úpravy.

Výklad ustanovení

Z hľadiska výkladu ustanovení súkromného práva prináša pracovná verzia návrhu nového Občianskeho zákonníka nasledovnú formuláciu: „Výklad ustanovení súkromného práva musí zohľadňovať ústavný poriadok, ducha základných zásad súkromného práva, zmysel ustanovenia z pohľadu jeho účelu aj systému súkromného práva, a ďalšie všeobecne uznávané pravidlá výkladu" (ustanovenie § 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Účelom ustanovenia § 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka je zakotviť základné pravidlá pre výklad súkromnoprávnych predpisov, teda pre zisťovanie (dekódovanie) právnych noriem z ustanovení právnych predpisov. Pod ústavným poriadkom sa rozumie nie len systém ústavou chránených hodnôt, ale napríklad aj nadradenosť ústavy a ústavných zákonov ako aj rozdelenie moci medzi zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Základnými zásadami súkromného práva sú zásady, ktoré sa všeobecne považujú v súdnej praxi a právnej náuke. Zmysel vykladaného ustanovenia § 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka treba pritom skúmať tak z pohľadu funkcií (účelu), ktoré toto ustanovenie plní, ako aj z pohľadu celého systému súkromného práva, teda aby sa riešenie, ku ktorému sa má dospieť, dalo považovať za systémové, a nie za nesystémové. Pri výklade treba zohľadniť aj iné pravidlá výkladu, ak sú všeobecne uznávané tak v súdnej praxi, ako aj v právnej náuke. Navrhované ustanovenie § 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka nemá v aktuálne účinnej právnej úprave OZ ekvivalentné ustanovenie, jedná sa teda o nový smer právnej úpravy súkromného práva v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Návrh ustanovenia § 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka má upravovať problematiku použitia pravidiel súkromného práva. „Len to, že sa na prípad nedá použiť žiadne z pravidiel zistených z ustanovení súkromného práva výkladom podľa ustanovenia § 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka (pravidlo súkromného práva), nevylučuje, aby sa riešil podľa toho z takýchto pravidiel, ktoré sa používa na najpodobnejšie prípady, alebo, ak takýchto pravidiel niet, podľa zásad ústavného poriadku a súkromného práva" (ustanovenie § 3 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Len to, že sa na prípad dá použiť určité pravidlo súkromného práva, nevylučuje, aby sa toto pravidlo naň nepoužilo" (ustanovenie § 3 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Použitie alebo nepoužitie pravidla súkromného práva podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka musí zohľadňovať ústavný poriadok, ducha základných zásad súkromného práva, zmysel pravidla z pohľadu jeho účelu aj systému súkromného práva a ďalšie všeobecne uznávané pravidlá pre takéto použitie alebo nepoužitie" (ustanovenie § 3 ods. 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Účelom ustanovenia § 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka je umožniť analógiu a teleologickú redukciu a ustanoviť pre ne určité pravidlá, keďže analógia ani teleologická redukcia nepatria do procesu výkladu (ktorým sa zisťujú právne normy - teda pravidlá správania - ich dekódovaním z textu ustanovení právneho predpisu). Ustanovenie § 3 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka do istej miery nadväzuje na ustanovenie § 853 ods. 1 OZ. Jeho účelom je zdôrazniť prípustnosť analógie v súkromnom práve, a to tak analógie legis (prvá časť vety) ako aj analógie iuris (druhá časť vety). Ustanovenie § 3 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka pritom nestanovuje podmienky, kedy analógia prichádza do úvahy a kedy nie. Ustanovuje len, že je prípustná. To, čo treba zohľadniť, či je analógia možná, ustanovuje ustanovenie § 3 ods. 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka. Prvá časť ustanovenia § 3 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka, týkajúca sa analógie legis, znamená, že analogické použitie výslovnej úpravy na prípad (otázku), ktorý upravený výslovne nie je, je možné, ak ide o prípad podobný tomu prípadu, ktorý je upravený, pričom ak je takýchto podobných výslovných úprav niekoľko, potom má prednosť tá, ktorá je neupravenému prípadu čo do obsahu a účelu najbližšie. To, že sa na prípad nedá použiť žiadne pravidlo (právna norma) zistené výkladom z ustanovení právneho predpisu, treba pritom chápať tak, že analógia má svoje miesto nielen tam, kde niet výslovnej úpravy, ale aj tam, kde síce výslovná úprava je, no význam tejto úpravy treba podľa ustanovenia § 3 ods. 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka redukovať. Druhá časť ustanovenia § 3 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka zas normuje, že ak postup podľa analógie legis nie je možný, pretože niet takej úpravy, ktorá by sa na riešený prípad dala analogicky použiť (pretože niet žiadnej úpravy, ktorá by sa týkala nejakých podobných prípadov), potom treba prípad riešiť podľa ústavného poriadku (najmä jeho hodnôt, princípov, systému) ako aj zásad súkromného práva. Prihliadať sa pritom musí na zvyklosti, právnu náuku ako aj ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Slová „ak takýchto pravidiel niet" treba pritom vnímať tak, že súd nemôže použiť analógiu iuris, ak riadne nepreskúmal možnosť analógie legis. Súd preto nemôže prípad, ktorý nie je v zákone výslovne upravený, riešiť hneď podľa ústavného poriadku a zásad súkromného práva. Ak totiž existuje úprava, ktorá by sa dala na prípad použiť v zmysle pravidiel stanovených v ustanovení § 3 ods. 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka, potom musí túto úpravu súd aj použiť. Zabezpečí sa tým rovnováha medzi súdnou mocou a mocou zákonodarnou. Ustanovenie § 3 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka zakladá možnosť teleologickej redukcie. O tú ide vtedy, ak sa výkladom síce zistí právna norma použiteľná na riešený prípad, no jej použitie by sa priečilo hľadiskám zakotveným v ustanovení § 3 ods. 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka. Ani ustanovenie § 3 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka neustanovuje presné podmienky, keďže to, čo treba zohľadňovať, je upravené v ustanovení § 3 ods. 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 3 ods. 3 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka určuje, čo treba zohľadňovať pri riešení, či sa uplatní analógia legis a teologická redukcia. Tieto hľadiská sú zhodné s hľadiskami pre výklad. Veľkú dôležitosť treba venovať najmä ústavnému poriadku, a to najmä z pohľadu, aby súdna moc nezasahovala do moci zákonodarnej. Nezahrnutie určitých prípadov do hypotézy právnej normy (teda neupravenie určitého prípadu), nemusí byť totiž dôsledkom opomenutia zo strany zákonodarcu, ale jeho úmyslom. Obdobne, pri teleologickej redukcii treba postupovať nanajvýš opatrne, keďže tu ide o postup contra verba legis. Musia byť preto prípadné pádne dôvody, ktoré na základe systému hodnôt chránených ústavným poriadkom a zákonmi opodstatňujú záver, že zákonodarca prípad v skutočnosti nechcel zahrnúť do hypotézy právnej normy, a preto túto normu treba redukovať.

Individuálna autonómia

Smerodajným z pohľadu individuálnej autonómie je ustanovenie § 4prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka. „Slobodnej vôli človeka má zákon ustúpiť všade tam, kde si dôvody verejného poriadku, práva tretích osôb či ochrany hodné záujmy slabšej strany alebo iné podobné dôvody nevyžadujú opak" (ustanovenie § 4 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „V súkromnoprávnych vzťahoch nemôže nik nanútiť inej osobe svoju vôľu bez jej súhlasu" (ustanovenie § 4 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Druhý diel prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka zakotvuje niektoré zásady (princípy) súkromného práva. Nejde o úplný výpočet týchto zásad, vymenované sú len niektoré z nich. Ustanovenie § 4 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka ako prvú zásadu vymenúva zásadu individuálnej autonómie. Účelom je otočiť optiku pohľadu na Občiansky zákonník a nehľadieť naň ako na paternalistický kódex, ktorý má za osoby súkromného práva rozhodovať, čo je pre ne vhodné a čo nie. Občiansky zákonník má po novom vstupovať do súkromnoprávnych vzťahov v dvoch rovinách. Prvá z nich spočíva v tom, že na základe Občianskeho zákonníka sa určitým úkonom osôb súkromného práva priznáva právna relevancia v tom smere, že sú tieto úkony právom rešpektované a v potrebnej miere aj štátom garantované. Druhou rovinou, v ktorej Občiansky zákonník vstupuje do súkromnoprávnych vzťahov, je vypĺňanie medzier v tých vzťahoch a poskytovanie odpovedí, ako postupovať, ak si osoby súkromného práva niektorú otázku ich vzťahu samy neupravili, najmä ak na nejakú záležitosť nemysleli či zabudli. Pri každej norme súkromného práva sa preto treba pýtať, či ide o normu, ktorá len dopĺňa to, čo si osoby súkromného práva samy neupravili, alebo, naopak, či Občiansky zákonník nechce toto ich právo obmedziť. Východiskom tejto úvahy pritom musí byť stanovisko, že Občiansky zákonník len vôľu súkromnoprávnych osôb dopĺňa, nie obmedzuje. K tomuto obmedzeniu možno podľa ustanovenia § 4 ods. 1prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka dospieť len vtedy, ak si to vyžadujú dôvody verejného poriadku, práva tretích osôb, ochrany hodné záujmy slabšej strany alebo iné podobné dôvody. Ak takýchto dôvodov niet, potom treba na skúmanú normu Občianskeho zákonníka hľadieť ako na normu dispozitívnu. Dispozitívnosť je teda pravidlom, kogentnosť výnimkou. Ak sa právna situácia týka slabšej strany, tak nemožno zásadu individuálnej autonómie potlačiť len preto, že niektorá strana je slabšia voči druhej. Vždy treba posúdiť, či na to sú nejaké záujmy hodné ochrany, ktoré si to vyžadujú. Ustanovenie § 4 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka len spresňuje, že v súkromnoprávnych vzťahoch nemôže nikto nanútiť svoju vôľu inej osobe bez jej súhlasu. Dôsledkom je, že ani okolnosti vymenované v ustanovení § 4 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka nebudú stačiť, aby sa bez súhlasu niekomu nanútila vôľa iného. Nanútením vôle však nemožno chápať stav, kedy je jedna osoba povinná rešpektovať práva iného.

Dobré mravy

Prvá hlava nového Občianskeho zákonníka má obsahovať aj právnu úpravu dobrých mravov. „Práva možno vykonávať a povinnosti plniť len v súlade s dobrými mravmi, berúc do úvahy zvyklosti. Opačné správanie nepožíva právnu ochranu" (ustanovenie § 5 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Výkon práva nie je v súlade s dobrými mravmi ani vtedy, ak sa im prieči zámer, ktorý sa výkonom práva sleduje" (ustanovenie § 5 ods. 2 nového Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 5 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka do značnej miery nadväzuje na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. Ustanovenie § 5 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka zakotvuje zásadu, že právnu ochranu používa len taký výkon práv a také plnenie povinností, ktoré je v súlade s dobrými mravmi a ktoré zároveň berie zreteľ aj na zvyklosti. Ide o odklon od aktuálnej úpravy OZ, ktorá takéto konanie len zakazuje, ale neprikazuje, aby osoby v súkromnoprávnych vzťahoch konali v súlade s dobrými mravmi. Navrhovaná úprava tak umožní z dobrých mravov vyvodzovať nielen zákaz určitého konania, ale aj určité povinnosti, ktorých splnenie je nevyhnutné na to, aby sa konanie považovalo za súladné s dobrými mravmi a poctivé. Sankciou za porušenie dobrých mravov pri výkone práv a povinností je následok stanovený v druhej vete ustanovenia § 5 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka, teda nepožívanie právnej ochrany. Ustanovenie § 5 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka káže zohľadňovať aj zvyklosti. Podmienkou, samozrejme, je, aby samotné zvyklosti boli v súlade s dobrými mravmi. Ustanovenie § 5 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka nedefinuje, čo sú to dobré mravy: naplnenie tohto pojmu je úlohou súdnej praxe a právnej náuky. Ustanovenie § 5 ods. 2prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka spresňuje, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi nielen vtedy, ak sa im prieči samotný spôsob výkonu práva, ale aj vtedy, ak sa im prieči zámer, ktorým sa výkonom práva sleduje, aj keď samotnému spôsobu výkonu nemožno nič namietať.

Domnienka bežných schopností

Pracovnú verziu prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka uzatvára právna úprava domnienky bežných schopností. „Na každého sa hľadí tak, ako by za daných okolností rozmýšľal, vnímal a cítil bežný rozumný človek, ibaže by si stav jeho tela a mysle, dôvodne očakávaná znalosť alebo schopnosť či iné opodstatnené dôvody vyžadovali, aby boli zohľadnené" (ustanovenie § 6 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Ak tento zákon (nový Občiansky zákonník) nastanie alebo pominutie právnych následkov podmieňuje tým, že niekto mal o nejakej okolnosti vedieť, tak právne následky nastanú alebo pominú, i keď táto osoba o okolnosti nevedela, ak sa dá predpokladať, že by sa o nej dozvedela pri vynaložení náležitej starostlivosti, ktorú od nej možno požadovať vzhľadom na hľadiská podľa ustanovenia § 6 ods. 1prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka. To platí zodpovedajúco aj vtedy, ak nastanie alebo pominutie právnych následkov tento zákon (nový Občiansky zákonník) podmieňuje tým, že niekto o okolnosti nemohol vedieť" (ustanovenie § 6 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 6 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka nemá v aktuálnej právnej úprave OZ ekvivalent. Účelom ustanovenia § 6 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka je zakotviť pravidlo, že pri aplikácii súkromného práva sa na adresáta právnej normy hľadí ako na bežného človeka v jeho postavení. Význam tohto ustanovenia spočíva v tom, že ak zákon vyžaduje, aby adresát normy napr. vedel o nejakej okolnosti, neznamená to, že musí byť preukázané, že o tejto okolnosti skutočne vedel. Takéto preukazovanie by bolo pri takýchto subjektívnych otázkach veľmi zložité. Preto sa zakladá domnienka, že ak by bežný rozumný človek v okolnostiach, v ktorých sa nachádzal adresát, o takejto okolnosti vedel, potom sa vychádza z toho, že o nej vedel aj samotný adresát. Adresátovi sa teda pričíta aj tzv. prezumovaná vedomosť, keď z okolností konkrétneho prípadu možno dospieť k záveru, že bežný rozumný človek musel o danej okolnosti vedieť. Vedomosť (alebo iná obdobná subjektívna okolnosť) teda v sebe zahŕňa stav, kedy adresát o niečom skutočne vedel, ako aj stav, kedy o tom musel vedieť. Ustanovenie § 6 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka však neplatí, ak si to vyžadujú určité okolnosti, najmä stav mysle a tela (napr. ak ide o človeka, ktorého duševná vyspelosť nedosahuje úroveň bežného človeka) alebo očakávaná zručnosť alebo schopnosť (ak ide o človeka, pri ktorom vzhľadom napr. na jeho pôsobenie, skúsenosti, vzdelanie možno očakávať, že o niečom bude vedieť, hoci bežný človek by o tom nevedel). Ustanovenie § 6 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka teda umožňuje jednak znížiť, jednak zvýšiť mieru napr. poznania, cítenia, vnímania, a to v závislosti od subjektívnych vlastností alebo očakávaní. Ustanovenie § 6 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka zas vyjasňuje, čo znamená, ak zákon (nový Občiansky zákonník) podmieňuje právne následky tým, že niekto mal vedieť o nejakej okolnosti. Ak zákon (nový Občiansky zákonník) takýto zvrat („mal") použije, potom právne následky nastanú, i keď daná osoba o tejto okolnosti nevedela, ak sa dá predpokladať, že by sa o nej dozvedela, ak by vynaložila náležitú starostlivosť, ktorú možno od nej vzhľadom na hľadiská podľa ustanovenia § 6 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka požadovať. Čo je to náležitá starostlivosť bude závisieť od toho, na aký prípad daná norma dopadá. Aj tu ale nový Občiansky zákonník umožňuje zohľadniť individuálny stav mysle a tela, resp. očakávané schopnosti alebo zručnosti. Treba teda najprv skúmať, či sa v právnom styku daného druhu nejaká starostlivosť vôbec očakáva, a ak áno (ak je teda starostlivosť „náležitá"), potom treba skúmať, či jej vynaloženie možno od danej osoby podľa hľadísk stanovených v ustanovení § 6 ods. 1 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka požadovať, resp. či by nemala byť vyššia. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 prvej hlavy nového Občianskeho zákonníka sa obdobne (ale v opačnom smere) postupuje, ak nový Občiansky zákonník používa zvrat „nemohol vedieť", ktorý znamená, že príslušná osoba nemohla o danej okolnosti vedieť ani pri vynaložení náležitej starostlivosti.

Právne úkony

Druhým „balíkom" navrhovaných ustanovení nového Občianskeho zákonníka je návrh právnej úpravy štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka („Právne úkony"). Pracovná verzia navrhovanej štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka ráta s jej rozdelením na osem dielov: (1) Všeobecné ustanovenia, (2) Uskutočňovanie prejavov vôle, (3) Výklad prejavu vôle, (4) Forma prejavu vôle, (5) Podmienené následky právnych úkonov, (6) Dovolenosť právneho úkonu, (7) Vady prejavu vôle, (8) Neplatnosť a zrušiteľnosť. Z dôvodu obsahovej rozsiahlosti návrhu paragrafového znenia štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka pristúpime len k výberu najdôležitejších návrhov ustanovení štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka.

„Právny úkon môže byť založený na jednom alebo viacerých prejavoch vôle" (ustanovenie § 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Návrh ustanovenia § 1 nového Občianskeho zákonníka vychádza zo stanoviska, že právnym úkonom je určitý v hypotéze právnych noriem predpokladaný skutkový stav, ktorý pozostáva minimálne z jedného prejavu vôle ako nevyhnutného prvku právneho úkonu, popri ktorom však môžu právny úkon tvoriť aj ďalšie konštrukčné prvky, ako napríklad ďalší prejav vôle (ak ide o zmluvu), schválenie prejavu vôle orgánom verejnej moci, odovzdanie veci pri reálnych zmluvách a pod. Tomuto východisku nezodpovedá aktuálna definícia právneho úkonu (ustanovenie § 34 OZ), keďže právny úkon stotožňuje len s jedným prejavom vôle, resp. neumožňuje pod tento pojem zahrnúť aj iné konštrukčné prvky. Návrh ustanovenia § 1 nového Občianskeho zákonníka zároveň upúšťa od snahy právny úkon definovať, a to aj z dôvodu, že sa kladie väčší dôraz na samotný prejav vôle.

Prejav vôle

Z pohľadu prejavu vôle dávame do pozornosti ustanovenie § 2 nového Občianskeho zákonníka. „Prejavom vôle je každé správanie, ktorým konajúca osoba prejavuje svoj zámer vyvolať právne následky, ktoré by bez tohto zámeru nenastali" (ustanovenie § 2 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Nedostatok zámeru vyvolať právne následky však nevylučuje, aby sa za prejav vôle považovalo aj také správanie osoby, ktoré iná osoba dôvodne považovala za jej určený prejav vôle" (ustanovenie § 2 ods. 2 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Nedostatku zámeru vyvolať právne následky alebo existencie zámeru vyvolať iné právne následky sa nemožno dovolávať voči tretej osobe, ktorá správanie konajúcej osoby dôvodne považovala za právny úkon s obsahom, ktorý by tomuto správaniu spravidla prisúdila bežná rozumná osoba v postavení tretej osoby" (ustanovenie § 2 ods. 3 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Podľa aktuálnej právnej úpravy právny úkon je prejavom vôle smerujúcim najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (ustanovenie § 34 OZ). Takéto poňatie právneho úkonu a prejavu vôle však nie je správne, a to z viacerých hľadísk. Po prvé, aktuálna právna úprava evokuje, akoby okrem prejavu vôle, ktorý napĺňal definíciu právneho úkonu, existovali aj iné prejavy vôle. Návrh nového Občianskeho zákonníka však vychádza zo stanoviska, že prejav vôle je technickým pojmom, ktorý patrí do zákonného aj právnického jazyka, a ktorého význam sa odlišuje od hovorového jazyka. Nový Občiansky zákonník preto v ustanovení § 2 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka pristupuje k definícii tohto pojmu, a to z dôvodu, že je potrebné v tomto smere usmerniť prax a predchádzať tým pochybnostiam, či určité konanie je alebo nie je prejavom vôle a poťažmo aj právnym úkonom. Prejav vôle však nemožno stotožňovať s právnym úkonom, aj keď vo väčšine prípadov také stotožnenie možné bude. Tak napríklad prejav vôle zákonného zástupcu maloletého, ktorý podlieha schváleniu súdom, ešte nie je právnym úkonom. Obdobne návrh na uzavretie zmluvy je prejavom vôle, ale nie právnym úkonom, nakoľko sám osebe ešte nevyvoláva právne následky, hoci k nim vôľa navrhovateľa smeruje. Po druhé, aktuálna formulácia ustanovenia § 34 OZ umožňuje za prejav vôle - a tým aj za právny úkon - považovať akúkoľvek vonkajšiu manifestáciu vôle „smerujúcu" k právnym následkom. Nová Občiansky zákonník v ustanovení § 2 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka však vzhľadom na to, že prejav vôle je nástrojom individuálnej autonómie, za prejav vôle považuje len takú vonkajšiu manifestáciu vôle, ktorá je zameraná na vyvolanie právnych následkov, pričom v prípade absencie tejto vôle na vyvolanie právnych následkov o prejav vôle ani o právny úkon vôbec nepôjde. Zároveň je podľa návrhu nového Občianskeho zákonníka v súlade s individuálnou autonómiou nevyhnutné, aby išlo o také právne následky, ktoré by bez takto zameranej vôle (t. j. zámeru) vôbec nenastali. Napríklad vytvorenie diela nie je prejavom vôle (hoci ide o vôľový akt), i keby vôľa konajúcej osoby bola zameraná na vznik vlastníckeho práva. Aj keby totiž takto zameraná vôbec nebola, vlastnícke právo by vzniklo. Nemôže ísť preto o prejav vôle, a tým ani o právny úkon. Po tretie, aktuálna definícia právneho úkonu hovorí len o právnych následkoch, ktoré právne predpisy s prejavom vôle spájajú, hoci v skutočnosti môže ísť aj o následky, ktoré z právnych predpisov vôbec nevyplývajú, no plynú z existujúcej zmluvy či stanov. Návrh nového Občianskeho zákonníka túto nepresnosť odstraňuje v ustanovení § 2 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka flexibilnou formuláciou „právne následky". Tou návrh nového Občianskeho zákonníka zároveň nahrádza nejednoznačnú formuláciu „najmä k vzniku, zmene a zániku práv a povinností". Návrh nového Občianskeho zákonníka v tomto smere lepšie zodpovedá tomu, že má ísť o následky, ktoré stanovuje dispozícia právnej normy, či už tej vyplývajúcej z právnych predpisov alebo iných právnych úkonov (napr. stanov). Z pojmu „právne" zároveň vyplýva, že prejavom vôle, a teda aj právnym úkonom, môže byť len také správanie, ktoré právo (teda právny predpis, zmluva alebo stanovy) predpokladá. To v konzekvencii znamená, že jednostranné prejavy vôle a uznesenia môžu mať právnu relevanciu, len ak sú v práve predvídané. Návrh nového Občianskeho zákonníka taktiež z pod pojmu prejav vôle a tým aj z pod pojmu právny úkon vylučuje rôzne spoločenské úsluhy, keďže pri nich nie je vôľa konajúcej osoby zameraná na vyvolanie právnych následkov.

Právne následky právneho úkonu

Právne následky právneho úkonu sú predmetom úpravy ustanovenia § 3 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka. „Právny úkon vyvoláva okrem právnych následkov v ňom určených aj právne následky, ktoré s ním spája zákon" (ustanovenie § 3 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka) „Právne následky vyplývajúce z ustanovení zákona, od ktorých sa možno odchýliť, však právny úkon nevyvolá, ak sa konajúca osoba od nich odchýlila alebo ak by sa tieto následky priečili jej zjavnému zámeru alebo by v obchodnom styku odporovali obchodným zvyklostiam" (ustanovenie § 3 ods. 2 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Právny úkon vyvoláva aj právne následky, ktoré zodpovedajú rozumnému usporiadaniu prípadu a zvyklostiam, ak sú nevyhnutné na naplnenie zjavného zámeru konajúcej osoby. Ak ide o obchodný styk, tak majú obchodné zvyklosti prednosť pred neobchodnými" (ustanovenie § 3 ods. 3 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Voči účastníkovi obchodného styku, ktorý nie je podnikateľom, sa však možno dovolávať obchodných zvyklostí podľa ustanovenia § 3 ods. 2 a 3 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka, len ak mu boli tieto zvyklosti známe a s touto možnosťou bol uzrozumený" (ustanovenie § 3 ods. 4 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Navrhované ustanovenie § 3 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka nemá v aktuálnej právnej úprave ekvivalent. Jeho cieľom je presne stanoviť, aké všetky právne následky vyvoláva platný a účinný právny úkon, a to bez ohľadu na to, či ide o úkon jedno- alebo viacstranný. Ustanovenie § 3 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka na prvom mieste ustanovuje, že právny úkon vyvoláva právne následky, ktoré sú v ňom vymedzené, čo je prejavom zásady individuálnej autonómie. Ide o právne následky, ktoré sú vymedzené priamo v prejave vôle, vrátane všetkých vedľajších častí, napr. v obchodných podmienkach, ktorých obsah tvorí obsah právneho úkonu. Samozrejme, môže ísť len o následky, ktoré neprekračujú hranice tejto autonómie (dôvody verejného poriadku, práva tretích osôb, ochrany-hodné záujmy slabšej strany alebo iné podobné dôvody). Okrem týchto následkov, právny úkon vyvoláva aj následky, ktoré s týmto právnym úkonom spája zákon, a to aj vtedy, keď ich konajúca osoba vôbec nevymedzila alebo keď si ich vôbec nebola vedomá. Ustanovenie § 3 ods. 2 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka rieši otázku uplatniteľnosti dispozitívnych ustanovení. Cieľom nie je ani tak ustanoviť, že tieto ustanovenia sa uplatnia, ak sa konajúca osoba od nich neodchýli, ale najmä to, že v rámci doplňovania obsahu právneho úkonu môže súd rozhodnúť, že i keď konajúca osoba niektoré dispozitívne ustanovenie v právnom úkone nevylúčila (lebo naň napr. vôbec nepomýšľala), nebude sa uplatňovať, ak by dôsledky jeho uplatnenia nezodpovedali zjavnému zámeru strán, prípadne aj obchodným zvyklostiam (ak ide o obchodný styk). Zámer pritom musí byť zjavný; nebude preto možné doplniť obsah právneho úkonu, ak by zámer zjavný nebol. Slovo „priečilo" bolo zvolené, aby sa zdôraznilo, že nepostačuje akýkoľvek rozpor, ale len rozpor kvalifikovaný, teda taký, ktorý by zjavný zámer podkopával. V zásade tu teda pôjde o akúsi hypotetickú vôľu konajúcej osoby: bude potrebné posúdiť, ako by asi bežná rozumná osoba v obdobnom postavení riešila otázku dispozitívneho ustanovenia, keby na ňu myslela pri uskutočňovaní právneho úkonu za tých istých okolností, v ktorých sa nachádzala konajúca osoba. Ak by išlo o zmluvu, tak sa za zámer považuje spoločný zámer strán. Tretím prípadom, keď sa dispozitívne ustanovenia nepoužijú, je po vzore ustanovenia § 558 ods. 2 OZ prípad, ak by sa to v obchodnom styku priečilo obchodným zvyklostiam, pričom ani tu nebude postačovať akýkoľvek drobný, ale len kvalifikovaný rozpor („priečilo"). Všetky tri uvedené situácie sú na sebe nezávislé. Na vylúčenie dispozitívnych ustanovení tak stačí, že nastane ktorákoľvek, hoci len jedna z nich. Ak sa teda napríklad dispozitívne ustanovenie, ktoré nebolo výslovne vylúčené, prieči obchodnej zvyklosti, ale nie zjavnému zámeru (alebo naopak), tak sa nepoužije.

Jednostranné právne úkony

Ustanovenie § 4 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka upravuje problematiku jednostranných právnych úkonov. „Právny úkon založený len na jednom prejave vôle (jednostranný právny úkon), na základe ktorého má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo, vyvoláva právne následky, ak tak ustanovuje zákon, stanovy alebo zmluva" (ustanovenie § 4 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Cieľom ustanovenia § 4 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka je podkresliť zásadu limitovaného katalógu (numerus clausus) jednostranných právnych úkonov. Vzhľadom na to, že zmyslom právnych úkonov je formovať právne vzťahy, zo zásady individuálnej autonómie plynie, že nikto nemôže nanútiť svoju vôľu inému, ak to neumožňuje zákon, zmluva alebo stanovy. Úkony, ktoré zákon, zmluva či stanovy nepredpokladajú, preto nemôžu byť považované za právne úkony. Toto obmedzenie sa však vzťahuje len na úkony, na základe ktorých ma vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť subjektívne právo, teda na zaväzujúce a nakladajúce, teda dispozičné právne úkony, nie však na oprávňujúce.

Nový Občiansky zákonník bude obsahovať aj právnu úpravu zmlúv a uznesení, a to v ustanoveniach § 5 a § 6 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka. „Zmluva je právny úkon, ktorý je založený na zhodných prejavoch vôle dvoch alebo viacerých osôb" (ustanovenie § 5 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Zmluvné strany si môžu upraviť svoj právny vzťah podľa svojho uváženia" (ustanovenie § 5 ods. 2 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Uznesenie vyvoláva právne následky, ak oprávnenie na jeho prijatie vyplýva zo zákona alebo na ňom založenej zmluvy alebo stanov" (ustanovenie § 6 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Uznesenie sa prijíma prejavmi vôle spôsobom ustanoveným zákonom, zmluvou alebo stanovami. Ak tieto neustanovujú inak, tak uznesenie je prijaté, ak bolo schválené nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov, pričom každá osoba oprávnená hlasovať má jeden hlas" (ustanovenie § 6 ods. 2 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Ak zákon vyžaduje, aby bolo uznesenie zaznamenané v zápisnici, tak sa predpokladá, že uznesenie bolo prijaté s obsahom, ktorý je uvedený v zápisnici" (ustanovenie § 6 ods. 3 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Nedostatky pri prijímaní uznesenia nespôsobujú jeho neplatnosť, ibaže by mohli ovplyvniť jeho prijatie" (ustanovenie § 6 ods. 4 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Hlasovanie neoprávnených osôb nespôsobuje neplatnosť uznesenia, ak by aj bez ich hlasov boli splnené podmienky jeho prijatia" (ustanovenie § 6 ods. 5 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Na záver prvý diel štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka otvára otázku právneho konania iného než prejavy vôle. „Na iné, prejavom vôle podobné správanie osôb, s ktorým právo spája právne následky, sa ustanovenia tohto zákona (nového Občianskeho zákonníka) o prejavoch vôle primerane použijú, len ak to pripúšťa povaha a účelu tohto správania" (ustanovenie § 7 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Uskutočňovanie prejavov vôle

Druhý diel („Uskutočňovanie prejavov vôle") štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka upravuje najmä (A) spôsob ukončenia prejavu vôle (ustanovenie § 8 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (B) spoločný prejav vôle (ustanovenie § 9 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (C) schválenie orgánom verejnej moci (ustanovenie § 10 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (D) domnienky pri elektronickom prejave vôle (ustanovenie § 11 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (E) rozsudky nahrádzajúce prejav vôle (ustanovenie § 12 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Z uvedeného druhého dielu štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka vyberáme niekoľko základných ustanovení.

„Prejav vôle možno uskutočniť konaním aj opomenutím, vrátane automatizovanej činnosti elektronického alebo iného systému, a to výslovne alebo inak, ak toto konanie alebo opomenutie nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcela konajúca osoba prejaviť" (ustanovenie § 8 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Ak zákon pre prejav vôle, na ktorom má byť založený právny úkon, vyžaduje schválenie orgánom verejnej moci, tak právny úkon nie je uskutočnený, kým nie je prejav vôle týmto orgánom schválený" (ustanovenie § 10 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). „Ak strana, ktorá nie je o schválenie podľa ustanovenia § 10 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka oprávnená žiadať, pri uzavretí zmluvy o potrebe schválenia nevedela ani nemohla vedieť, tak preň môže určiť primeranú lehotu alebo môže svoj prejav vôle zrušiť; toto právo zanikne, ak ho neuplatní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o potrebe schválenia dozvedela. „Na súhlas udelený po márnom uplynutí lehoty podľa ustanovenia § 10 ods. 2 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka, inak po dvoch rokoch od uskutočnenia prejavu vôle, sa neprihliada" (ustanovenie § 10 ods. 3 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Pôsobenie prejavu vôle

Druhý diel štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka sa má vo svojom druhom oddiely venovať aj problematike pôsobenia prejavu vôle (A) neadresovaného (ustanovenie § 13 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (B) adresovaného (ustanovenie § 14 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (C) určeného nesvojprávnej osobe (ustanovenie § 15 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (D) doručovaného v konaní (ustanovenie § 16 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka) a mnohým ďalším otázkam.

K pôsobeniu prejavu vôle uvádza návrh nového Občianskeho zákonníka nasledovné. „Prejav vôle, ktorý nemusí byť nikomu určený, pôsobí od okamihu jeho uskutočnenia" (ustanovenie § 13štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - neadresovaný prejav vôle). „Prejav vôle, ktorý musí byť určený inej osobe (adresát), pôsobí, len čo jej dôjde. Ak je však určený neurčitým adresátom, tak pôsobí, len čo sa verejne vyhlási. Prejav vôle dôjde adresátovi, len čo sa s ním oboznámil alebo len čo sa s ním za bežných okolností mohol oboznámiť po tom, čo sa dostal do jeho dispozície. Ak adresát svoju adresu uviedol v prejave vôle alebo ju oznámil konajúcej osobe, tak sa táto adresa medzi nimi považuje za adresu v jeho dispozícii, až kým tejto osobe neoznámi inú. Prejav vôle, ktorý ešte nedošiel adresátovi, možno zrušiť. Na zrušenie sa však neprihliada, ak nedošlo adresátovi najneskôr spolu so zrušovaným prejavom vôle" (ustanovenie § 14 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - adresovaný prejav vôle). „Prejav vôle určený adresátovi, ktorý nie je plne svojprávny, pôsobí, len čo dôjde jeho zákonnému zástupcovi. Ak je však prejav vôle primeraný rozumovej a vôľovej vyspelosti adresáta, ktorý má aspoň obmedzenú svojprávnosť, alebo ak je takémuto adresátovi výlučne na prospech, tak pôsobí, len čo mu dôjde, ibaže by jeho zákonnému zástupcovi došiel skôr" (ustanovenie § 15 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - prejav vôle určený nesvojprávnej osobe). „Prejav vôle sa nepovažuje za dôjdený len preto, že adresát nahliadol do spisu konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bol tento prejav založený" (ustanovenie § 16 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - prejav vôle doručovaný v konaní).

Zaujímavým je aj nové ustanovenie § 20 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka („Zánik bytnosti"). „Na to, že konajúca osoba v čase medzi odoslaním svojho prejavu vôle a jeho dôjdením adresátovi, zomrela alebo zanikla, sa neprihliada, ibaže by to vyplývalo z prejavu vôle, jeho povahy alebo zákona (ustanovenie § 20 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 20 štvrtej hlavy nového Obchodného zákonníka vychádza z toho, že pre posúdenie právnej subjektivity (bytnosti) a svojprávnosti je rozhodujúci stav v čase odoslania prejavu vôle, nie v čase jeho dôjdenia adresátovi. Ak teda medzi odoslaním a dôjdením konajúca osoba zomrela, tak bude jej prejav vôle zaväzovať aj jej dedičov, ibaže by ho zrušili zákonom predvídaným spôsobom. Na stratu bytnosti či svojprávnosti sa však predsa len bude prihliadať, ak to vyplýva priamo z prejavu vôle, zo zákona (teda najmä vtedy, ak smrťou zaniká záväzkový vzťah, ako to je napr. pri príkaze alebo vecných bremenách in personam) alebo z povahy prejavu vôle. Povaha prejavu vôle bude prichádzať do úvahy napríklad vtedy, ak z okolností bude vyplývať, že plnenie je obmedzené len na osobu dlžníka či veriteľa. Ak nastane prípad, že sa má na stratu bytnosti alebo svojprávnosti prihliadať, potom prejav vôle nebude pôsobiť, a teda sa naň nebude prihliadať. Ustanovenie § 20 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka sa týka iba obdobia medzi odoslaním a dôjdením prejavu vôle. Ak ku strate bytnosti alebo svojprávnosti došlo až po dôjdení, tak prejav vôle začne pôsobiť.

Proces uzatvárania zmlúv

Súčasťou druhého dielu štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka má byť v jeho treťom oddiely aj úprava kontraktačného procesu, a síce procesu uzatvárania zmlúv. Predkladatelia pracovnej verzie nového Občianskeho zákonníka uvádzajú, že po o dokončení časti o záväzkovom práve sa zváži prípadný presun úpravy o uzavieraní zmlúv do časti o záväzkovom práve, s doplnením, že úprava platí nielen pre záväzkové zmluvy, ale aj nakladacie (dispozičné), dedičské či rodinnoprávne zmluvy.

Pracovný materiál nového Občianskeho zákonníka zakotvuje v súvislosti s uzatváraním zmlúv najmä nasledovné ustanovenia. „Kto navrhne inej osobe uzavretie zmluvy, je návrhom viazaný, ibaže by z neho vyplývalo inak" (ustanovenie § 21 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - návrh na uzavretie zmluvy). „Návrh na uzavretie zmluvy zaniká, ak ho adresát odmietne, márne uplynie lehota na jeho prijatie alebo ho navrhovateľ odvolá" (ustanovenie § 22 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik návrhu). „Ak navrhovateľ určil lehotu na prijatie návrhu na uzavretie zmluvy, tak návrh možno prijať iba v tejto lehote. Ak bol návrh odoslaný, tak lehota na jeho prijatie začne plynúť od jeho odoslania. Ak bol však v návrhu uvedený deň jeho uskutočnenia, tak lehota začne plynúť po tomto dni" (ustanovenie § 23 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - lehota na prijatie určená navrhovateľom). „Ak navrhovateľ neurčil lehotu na prijatie návrhu na uzavretie zmluvy, tak návrh zaniká: (A) ak ho neprítomný adresát neprijme v lehote primeranej povahe navrhovanej zmluvy a rýchlosti prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil na odoslanie návrhu, alebo (B) ak ho prítomný adresát neprijme ihneď; za prítomného sa považuje aj adresát, ktorý sa s navrhovateľom v rovnakom čase zúčastňuje telefonickej alebo obdobnej komunikácie" (ustanovenie § 24 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - lehota na prijatie neurčená navrhovateľom). „Na odvolanie návrhu na uzavretie zmluvy sa neprihliada, ak nedošlo adresátovi skôr, než ten odoslal navrhovateľovi prijatie návrhu. Odvolať návrh však nemožno, ak v ňom navrhovateľ vyjadril jeho neodvolateľnosť. Návrh nemožno odvolať ani vtedy, ak v ňom navrhovateľ určil lehotu na jeho prijatie, ibaže by z neho vyplývalo, že môže byť odvolaný aj v takomto prípade" (ustanovenie § 25 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - odvolanie návrhu). „Návrh na uzavretie zmluvy môže adresát prijať prejavom vôle určeným navrhovateľovi. Mlčanie alebo nečinnosť znamenajú prijatie návrhu, len ak to bolo dohodnuté alebo ak to nevzbudzuje pochybnosti o tom, že adresát chcel mlčaním alebo nečinnosťou návrh prijať. Zmluva môže byť uzavretá aj prijatím návrhu bez jeho dôjdenia navrhovateľovi, ak je to všeobecne alebo medzi stranami bežné alebo ak sa navrhovateľ dôjdenia vzdal" (ustanovenie § 26 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - prijatie návrhu). „Prijatie návrhu na uzavretie zmluvy po uplynutí lehoty na jeho prijatie sa považuje za včasné, ak z neho vyplýva, že bolo odoslané za takých okolností, že by bolo došlo navrhovateľovi včas, ak by jeho preprava bola prebiehala obvyklým spôsobom. To neplatí, ak navrhovateľ bez zbytočného odkladu upovedomil adresáta, že návrh považuje za zaniknutý, alebo mu v tomto zmysle odoslal správu" (ustanovenie § 27 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - fikcia včasnosti prijatia). „Neskoré prijatie návrhu na uzavretie zmluvy sa považuje za nový návrh. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh" (ustanovenie § 28 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - neskoré prijatie a prijatie so zmenami). „Predpokladá sa, že zmluva nie je uzavretá, kým sa strany nedohodnú na všetkých podmienkach zmluvy, ktorých dohodnutie požadovala aspoň jedna z nich. Dohodnuté podmienky nie sú v takomto prípade záväzné, ani ak bol o nich vykonaný zápis. Ak sa však strany mylne domnievali, že sa dohodli aj na podmienke, ktorej dohodnutie požadovala aspoň jedna z nich, tak podmienky, ktoré boli dohodnuté, sú záväzné, ak sa dá predpokladať, že strany by zmluvu uzavreli aj bez dohodnutia sa na tejto podmienke" (ustanovenie § 29 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - nedohoda o všetkých bodoch zmluvy). „Na dražbe je zmluva uzavretá príklepom. Ponuka zaniká, ak bola urobená vyššia ponuka alebo ak sa dražba skončila inak než príklepom" (ustanovenie § 30 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - uzavretie zmluvy na dražbe).

Výklad prejavu vôle

Tretí diel štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka má obsahovať právnu úpravu výkladu prejavu vôle. „Prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby. Ak je prejav vôle určený určitému adresátovi, tak sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, len ak ho adresát poznal alebo ak si záujmy konajúcej osoby vzhľadom na povahu prejavu vôle zasluhujú prednosť. Inak sa prejavu vôle prisúdi taký význam, aký by mu spravidla prisúdila bežná rozumná osoba v postavení adresáta. Ak je prejav vôle určený neurčitým adresátom, tak sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, len ak by ho bežná rozumná osoba v postavení adresáta spravidla bola poznala. Inak sa mu prisúdi taký význam, ktorý zodpovedá rozumnému usporiadaniu veci a zvyklostiam" (ustanovenie § 31 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - subjektívny a objektívny výklad). „Pri výklade prejavu vôle sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s jeho uskutočnením, vrátane toho, čo mu predchádzalo, praxe zavedenej medzi stranami ako aj ich následného správania. Pri výklade výrazov v obchodnom styku sa vezme náležitý zreteľ aj na význam, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Voči účastníkovi tohto styku, ktorý nie je podnikateľom, sa však tohto významu možno dovolávať, len ak mu bol známy" (ustanovenie § 32 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - okolnosti vplývajúce na výklad). „Pri výklade sa treba prikloniť k takému z možných významov prejavu vôle, ktorý nespochybňuje platnosť na ňom založeného právneho úkonu" (ustanovenie § 33 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - výklad v prospech platnosti). „V právnom styku so spotrebiteľom sa v prípade pochybností o význame zmluvnej podmienky použije taký z jej možných výkladov, ktorý je pre spotrebiteľa najpriaznivejší. To neplatí v konaniach o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach podľa osobitného predpisu alebo pri výkone kontroly alebo dohľadu nad dodržiavaním povinností podľa osobitných predpisov" (ustanovenie § 34štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - výklad v prospech spotrebiteľa). „Ak môže mať použitý výraz rôzny význam, tak sa v pochybnostiach vyloží na ťarchu toho, kto ho použil ako prvý. To neplatí, ak bol touto osobou spotrebiteľ" (ustanovenie § 35 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - výklad proti navrhovateľovi). „Ak bol prejav vôle uskutočnený vo viacerých jazykoch, tak sa mu v pochybnostiach prisúdi význam podľa tej jazykovej verzie, ktorá bola základom pre ostatné verzie" (ustanovenie § 36 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - prejav vôle vo viacerých jazykoch).

Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame, že štvrtá hlava nového Občianskeho zákonníka obsahuje okrem doteraz rozoberaných dielov 1 až 3 (Všeobecné ustanovenia, Uskutočňovanie prejavov vôle a Výklad prejavu vôle) aj diely 4 až 6 (Forma prejavu vôle, Podmienkové následky právnych úkonov a Dovolenosť právneho úkonu), ktoré z hľadiska rozsiahlosti pracovného materiálu nového Občianskeho zákonníka prejdeme len z pohľadu ich štruktúry a diely 7 a 8 (Vady prejavu vôle a Neplatnosť a zrušiteľnosť), ktorým sa zas budeme venovať o niečo podrobnejšie.

Forma prejavu vôle

Štvrtý diel štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka („Forma prejavu vôle") tak obsahuje nasledovné paragrafové ustanovenia: (A) Sloboda formy (ustanovenie § 37 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (B) Následky nedodržania predpísanej formy (ustanovenie § 38 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (C) Rozsah predpísanej formy čo do obsahu (ustanovenie § 39 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka, (D) Forma požadovaná pri uzavretí zmluvy (ustanovenie § 40 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (E) Forma následných prejavov vôle (ustanovenie § 41 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (F) Rozsudok nahrádzajúci prejav vôle (ustanovenie § 42 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (G) Textová forma (ustanovenie § 43 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (H) Písomná forma (ustanovenie § 44 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (I) Úradné osvedčenie podpisu pri elektronických úkonoch (ustanovenie § 45 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (J) Podpis osobou, ktorá nevie čítať alebo písať (ustanovenie § 46 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (K) Podpisy na listine (ustanovenie § 47 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Podmienené následky právnych úkonov

Piaty diel štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka („Podmienené následky právnych úkonov") pozostáva z nasledovných paragrafových ustanovení: (1) Podmienky a určenie času - prvý oddiel, (A) Definícia podmienok (ustanovenie § 48 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (B) Okamih následkov (ustanovenie § 49 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (C) Lehota na splnenie podmienky (ustanovenie § 50 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (D) Nepoctivé splnenie alebo zmarenie podmienky (ustanovenie § 51 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (E) Nepodmieniteľný právny úkon (ustanovenie § 52 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (F) Nedovolené podmienky (ustanovenie § 53 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (G) Zodpovednosť za škodu do splnenia podmienky (ustanovenie § 54 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (H) Neúčinnosť nakladania s právom do splnenia podmienky (ustanovenie § 55 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (I) Určenie času (ustanovenie § 56 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (2) Povinne zverejňované zmluvy - druhý oddiel, (A) Deň účinnosti (ustanovenie § 57 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (B) Lehota na zverejnenie (ustanovenie § 58 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (3) Súhlas tretej osoby a iného orgánu - tretí oddiel, (A) Udelenie súhlasu alebo nesúhlasu (ustanovenie § 59 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (B) Odvolanie predchádzajúceho súhlasu (ustanovenie § 60 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (C) Následný súhlas (ustanovenie § 61 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (D) Lehota na udelenie súhlasu (ustanovenie § 62 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (E) Nesúhlas (ustanovenie § 63 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (F) Súhlas iného orgánu právnickej osoby (ustanovenie § 64 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Dovolenosť právneho úkonu

Súčasťou šiesteho dielu štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka („Dovolenosť právneho úkonu") sú nasledovné paragrafové ustanovenia: (A) Rozpor so zákonným zákazom (ustanovenie § 65 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (B) Rozpor s dobrými mravmi (ustanovenie § 66 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (C) Úžera (ustanovenie § 67 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (D) Rozpor s uloženým zákazom nakladania s právom (ustanovenie § 68 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (E) Rozpor so zmluvou (ustanovenie § 69 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka), (F) Nedostatok oprávnenia na výkon činnosti (ustanovenie § 70 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Ako uvádzame vyššie, na záver časti tohto príspevku, zaoberajúcej sa štvrtou hlavou nového Občianskeho zákonníka, sa pristavíme pri úprave siedmeho a ôsmeho dielu štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka.

Vady prejavu vôle

Siedmy diel štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka by mal po novom zakotvovať právnu úpravu vád prejavu vôle. „Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba uskutočnila v dočasnej duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon nespôsobilou. To neplatí, ak ide o drobnú zmluvu a sú plnené podmienky ustanovené v § XX (bude doplnené v ďalších pracovných verziách nového Občianskeho zákonníka) Ak je právny úkon pre konajúcu osobu zarážajúco nevýhodný, tak sa predpokladá, že duševná porucha ju robila na tento právny úkon nespôsobilou. Ak si duševnú poruchu konajúca osoba spôsobila sama, tak je právny úkon neplatný, len ak (A) poruchu nepredvídala ani nemohla predvídať, (B) adresát o poruche vedel alebo mal vedieť alebo (C) právny úkon vedie k bezodplatnému prisporeniu inej osoby, s výnimkou drobného prisporenia" (ustanovenie § 71 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - duševná porucha). „Konajúca osoba môže zrušiť svoj prejav vôle, ak ho uskutočnila v dôsledku bezprávnej vyhrážky, ktorá v nej dôvodne vzbudila obavu, že jej alebo inej osobe bude spôsobená vážna ujma. Právo zrušiť prejav vôle zanikne márnym uplynutím jedného roka, odkedy dôvodná obava pominula, najneskôr však uplynutím 10 rokov od uskutočnenia prejavu vôle" (ustanovenie § 72 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - bezprávna vyhrážka). „Konajúca osoba môže zrušiť svoj prejav vôle, ak ho uskutočnila v omyle, ktorý úmyselne vyvolal adresát tohto prejavu. Konajúca osoba môže svoj prejav vôle zrušiť aj vtedy, ak ho uskutočnila v omyle, ktorý úmyselne vyvolala tretia osoba, a adresát o omyle vedel. Ak z prejavu vôle priamo získala prospech iná osoba než adresát, tak konajúca osoba môže voči nej zrušiť svoj prejav vôle, ak táto osoba vedela o takomto omyle. Právo zrušiť prejav vôle zanikne márnym uplynutím jedného roka, odkedy sa konajúca osoba o úmysle vyvolať omyl dozvedela, najneskôr však uplynutím 10 rokov od uskutočnenia prejavu vôle" (ustanovenie § 73 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - podvod). „Konajúca osoba môže zrušiť svoj prejav vôle, ak ho uskutočnila v omyle o okolnosti, o ktorej adresát tohto prejavu vedel alebo mal vedieť, že je pre konajúcu osobu rozhodujúca, a zároveň ak adresát omyl vyvolal, vedel alebo mal o ňom vedieť alebo sám bol v tom istom omyle. Konajúca osoba však nemôže svoj prejav vôle zrušiť, ak sa jej omyl nedá ospravedlniť alebo ak riziko omylu na seba prevzala. Právo zrušiť prejav vôle zanikne, ak ho konajúca osoba neuplatní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o omyle dozvedela, najneskôr však uplynutím 10 rokov od uskutočnenia prejavu vôle. Na zrušenie prejavu vôle sa neprihliada, ak adresát pred zrušením alebo bez zbytočného odkladu po tom, čo mu zrušenie došlo, prejavil vôľu, aby mal právny úkon obsah predpokladaný osobou konajúcou v omyle, alebo zmluvu splnil v súlade s takýmto obsahom. V takomto prípade platí, že právny úkon mal od počiatku obsah predpokladaný osobou konajúcou v omyle. Ak adresát vyvolal omyl úmyselne, tak v takomto prípade platí ustanovenie § 73 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka" (ustanovenie § 74 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - omyl). „Konajúca osoba môže zrušiť svoj prejav vôle, ak bol jeho obsah skreslený počas prenosu. Právo zrušiť prejav vôle zanikne, ak ho konajúca osoba neuplatní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o skreslení dozvedela, najneskôr však uplynutím jedného roku od uskutočnenia prejavu vôle. Ak konajúca osoba zruší svoj prejav vôle, tak má adresát právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že sa na správnosť prejavu vôle spoliehal, najviac však v rozsahu zisku, ktorý adresátovi ušiel z tohto prejavu vôle, ak adresát zisk očakával; to neplatí, ak adresát o skreslení vedel alebo mal vedieť" (ustanovenie § 75 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - skreslenie prejavu vôle pri prenose).

Neplatnosť a zrušiteľnosť

Posledným dielom štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka je diel ôsmy, upravujúci neplatnosť (prvý oddiel) a zrušiteľnosť (druhý oddiel). „Neplatnosť oddeliteľnej časti právneho úkonu spôsobuje neplatnosť jeho iných častí, len ak by bez nej neboli do právneho úkonu zahrnuté, ibaže by zo zákona vyplývalo inak. Inak je právny úkon platný a na neplatnú oddeliteľnú časť sa neprihliada. Ustanovenia o voľbe práva alebo o riešení sporov nie sú dotknuté neplatnosťou iných častí právneho úkonu, ibaže by z právneho úkonu vyplývalo inak" (ustanovenie § 76 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - čiastočná neplatnosť). „Ak má neplatný právny úkon náležitosti iného právneho úkonu, ktorý by bol platný, tak platí, že bol uskutočnený tento iný právny úkon, ak možno predpokladať, že by ho konajúca osoba bola uskutočnila, ak by o dôvode neplatnosti bola vedela, a ak sa to neprieči dôvodu neplatnosti" (ustanovenie § 77 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - premena). „Ak dôvod neplatnosti právneho úkonu odpadol, tak konajúca osoba môže svoj právny úkon potvrdiť; v takomto prípade sa právny úkon považuje za uskutočnený v deň potvrdenia. Ak strany potvrdili neplatnú zmluvu, tak si navzájom vydajú všetko, čo by druhá strana nadobudla odo dňa jej uzavretia. Ustanovenie § XX (o vydávaní bezdôvodného obohatenia) (bude doplnené v ďalších pracovných verziách nového Občianskeho zákonníka) platia v takomto prípade rovnako" (ustanovenie § 78 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - potvrdenie neplatného právneho úkonu). „Konajúca osoba môže sama zrušiť svoj prejav vôle, len ak to ustanovuje zákon. Nemôže tak však urobiť, ak vediac o dôvode zrušiteľnosti prejav vôle akoukoľvek formou potvrdila. Súd môže zrušiť právny úkon len v prípadoch ustanovených zákonom" (ustanovenie § 79 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - prípustnosť zrušenia). „Zrušenie prejavu vôle sa uskutočňuje prejavom vôle určeným dotknutej osobe, ibaže by zo zákona vyplývalo inak. Ak ide o zmluvu, tak je dotknutou osobou druhá zmluvná strana alebo, ak ide o prípad podľa ustanovenia § 73 ods. 2 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka, osoba, ktorá priamo zo zmluvy získala prospech. Ak ide o jednostranný adresovaný právny úkon, tak je dotknutou osobou adresát. Ak ide o iný jednostranný právny úkon, tak je dotknutou osobou osoba, ktorá priamo z úkonu získala prospech; ak sa však takýto právny úkon oznamuje orgánu verejnej moci, tak postačí, ak sa zrušenie adresuje tomuto orgánu" (ustanovenie § 80 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zrušenie prejavu vôle konajúcou osobou). „Zrušený prejav vôle sa považuje za od počiatku neplatný. Ak by odstránenie následkov zrušenia prejavu vôle nebolo dobre možné, tak súd môže účinky zrušenia čo do času určiť na návrh aj inak než podľa ustanovenia § 81 ods. 1 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka. Ak by takéto určenie viedlo k nedôvodnému prospechu jednej strany na úkor druhej, tak má druhá strana právo na peňažnú náhradu zodpovedajúcu tomuto prospechu. Na toho, kto o dôvode zrušiteľnosti vedel, sa v prípade zrušenia hľadí, ako keby vedel o neplatnosti" (ustanovenie § 81 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka - následky zrušenia). „Ak sa dôvod zrušenia prejavu vôle alebo právneho úkonu týka iba ich časti, tak ustanovenie § 76 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka platí v prípade zrušenia rovnako" (ustanovenie § 82 štvrtej hlavy nového Občianskeho zákonníka).

Zastúpenie

Zatiaľ posledným zverejneným pracovným materiálom k novému Občianskemu zákonníku je jeho piata hlava („Zastúpenie"), ktorá sa bude členiť na tri diely: (1) Všeobecné ustanovenia, (2) Plnomocenstvo, (3) Neoprávnené konanie v cudzom mene.

Všeobecné ustanovenia

Z pohľadu všeobecných ustanovení k zastúpeniu by mala nový Občiansky zákonník predstavovať nasledovná právna úprava. „Kto je oprávnený uskutočniť v mene iného právny úkon (zastupovať ho), je jeho zástupcom. Oprávnenie zastupovať môže vyplývať zo zákona (zákonné zastúpenie) alebo z prejavu vôle zastúpenej osoby (plnomocenstvo). Ak nie je zjavné, že niekto zastupuje iného, tak platí, že koná vo vlastnom mene" (ustanovenie § 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 1 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka vychádza z aktuálnej právnej úpravy (ustanovenia § 22 ods. 1 OZ), pričom ho terminologicky spresňuje tak, že o zastúpení hovorí len pri právnom konaní. Ustanovenie § 1 ods. 2piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka sa však od aktuálnej právnej úpravy (ustanovenia § 23 OZ) odlišuje, a to v dvoch smeroch. Po prvé, návrh nerozlišuje medzi zastúpením na základe zákona, na základe rozhodnutia štátneho orgánu a na základe zmluvy, ale len medzi zastúpením na základe zákona a na základe plnomocenstva. Kým zastúpenie na základe zákona by bez zákona nemohlo vzniknúť, zastúpenie na základe plnomocenstva by mohlo vzniknúť, aj keby zákonná úprava vôbec neexistovala, a to v dôsledku zásady individuálnej autonómie. Z rovnakého dôvodu zákon osobitne nespomína zastúpenie na základe rozhodnutia štátneho orgánu, pretože aj toto zastúpenie je zastúpenie, ktorého zdrojom je zákon. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že pri opatrovníctve či pri iných obdobných formách zastúpenia je potrebné aj rozhodnutie štátneho orgánu. Toto rozhodnutie je len naplnením hypotézy normy, ktorá vyplýva zo zákona a bez ktorej by zastúpenie nemohlo vzniknúť. A po druhé, návrh nepreberá doterajšiu konštrukciu zmluvného zastúpenia. Zastúpenie vyplývajúce z plnomocenstva je tak zastúpením iba z prejavu vôle splnomocniteľa, teda z jednostranného právneho úkonu. Z toho vyplýva, že na vznik oprávnenia splnomocnenca nie je potrebné prijatie plnomocenstva. Dôvodom tejto zmeny je skutočnosť, že konštrukcia plnomocenstva založeného na zmluve nemá žiadny osobitný prínos a zbytočne vec komplikuje. Preto je návrh po vzore nemeckého, poľského či švajčiarskeho práva založený na plnomocenstve ako oprávnenia vyplývajúceho z jednostranného právneho úkonu, teda zo splnomocnenia. Takáto konštrukcia pritom nie je ani v rozpore so zásadou individuálnej autonómie, pretože oprávnenie zastupovať nemusí splnomocnenec vôbec využívať, pričom zo samotného plnomocenstva mu nevyplývajú žiadne povinnosti. Nová konštrukcia, samozrejme, nijako nevylučuje, aby plnomocenstvo bolo udelené v rámci zmluvného vzťahu, napr. v rámci príkaznej zmluvy. Nie je to však nevyhnutné. Na rozdiel od aktuálnej právnej úpravy (ustanovenia § 26 až 30 OZ) rubrika venovaná zastúpeniu neobsahuje úpravu zákonného zastúpenia, čo je spôsobené tým, že táto tematika je riešená v časti venovanej fyzickým osobám a v časti venovanej rodinnému právu. Úprava postavenia zákonného zástupcu, opatrovníka či iných osôb oprávnených na základe zákona zastupovať iného sa totiž týka širšieho spektra záležitostí, nielen otázky zastupovania. To ale, samozrejme, nevylučuje, aby sa niektoré ustanovenia týkajúce sa plnomocenstva analogicky vzťahovali aj na zákonné zastúpenie, pokiaľ budú podmienky pre použitie analógie splnené. Ustanovenie § 1 ods. 3 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka vychádza z aktuálnej právnej úpravy (ustanovenia § 32 ods. 1 OZ), no na rozdiel od nej sa jeho úprava netýka len plnomocenstva ale aj zákonného zastúpenia. Okrem toho sa aktuálna formulácia „ak z právneho úkonu nevyplýva" nahrádza formuláciou „ak nie je zjavné". Dôvodom je fakt, že skutočnosť, že niekto koná v mene iného, nemusí vyplývať zo samotného právneho úkonu, ale aj z okolností, za ktorých sa právny úkon uskutočňuje.

Z hľadiska účinkov a rozsahu zastúpenia sú smerodajnými ustanovenia § 2 a § 3 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka. „Zo zastúpenia vznikajú právne následky priamo pre zastúpenú osobu" (ustanovenie § 2 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 2piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka vychádza z aktuálnej právnej úpravy (ustanovenia § 22 ods. 1 OZ); neobmedzuje sa však len na vznik práv a povinností, ale hovorí všeobecne o právnych následkoch. Dôvodom je jednak skutočnosť, že zo zastúpenia môžu vznikať aj iné následky, nielen práva a povinnosti (ako je to napr. pri vznesení námietky premlčania), prípadne, že konanie zástupcu môže vyvolať aj zánik či zmenu práv a povinností, a jednak terminologická zmena, keď sa ani pri právnych úkonoch už nehovorí o právach a povinnostiach, ale o právnych následkoch. „Zástupca je oprávnený zastupovať zastúpenú osobu v rozsahu potrebnom na dosiahnutie účelu zastúpenia" (ustanovenie § 3 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 3 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka nemá ekvivalent v aktuálnej právnej úprave. Dôvodom novej úpravy je vylúčiť pochybnosti, či zástupca môže zastúpiť zastúpenú osobu aj pri právnych úkonoch, ktoré z plnomocenstva či rozhodnutia orgánu verejnej moci výslovne nevyplývajú. Návrh vychádza zo záveru, že takéto zastúpenie možné je. Zástupca je preto oprávnený zastúpiť zastúpenú osobu aj pri právnom úkone výslovne nestanovenom, avšak len za podmienky, že bez takéhoto právneho úkonu by sa nedosiahol účel zastúpenia. Napríklad ak je splnomocnenec splnomocnený na uzavretie určitej zmluvy s konkrétnym kontrahentom, podľa okolností prípadu môže byť zároveň aj bez ďalšieho oprávnený na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve, ak ju kontrahent požaduje.

Predmetom úpravy ďalších ustanovení prvého dielu piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka je výkon zastúpenia a substitúcia, stret záujmov, zákaz uskutočňovania právnych úkonov a trpné zastúpenie. „Zástupca môže konať len osobne. Ďalšieho zástupcu (substitúta) môže zástupca splnomocniť na zastupovanie zastúpenej osoby, len ak to vyplýva zo zákona, rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo splnomocnenia (ustanovenie § 9 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka) alebo ak je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu zastúpenia a neprieči sa to povahe zastúpenia a pokynom zastúpenej osoby. Zánikom alebo obmedzením zástupcovho oprávnenia zastupovať zaniká alebo sa obmedzuje aj oprávnenie substitúta. Zástupca bez zbytočného odkladu oznámi túto skutočnosť substitútom, ktorých splnomocnil" (ustanovenie § 4piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - výkon zastúpenia a substitúcia). „Zastúpiť iného nemôže ten, koho záujmy sú pri zastupovanom právnom úkone v rozpore so záujmami zastúpenej osoby. Právny úkon však napriek rozporu podľa ustanovenia § 5 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka vyvoláva právne následky priamo pre zastúpenú osobu, ak ide o plnomocenstvo a splnomocniteľ o rozpore vedel alebo mal vedieť" (ustanovenie § 5 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - stret záujmov). „Zástupca nemôže byť druhou stranou zastupovaného právneho úkonu ani nemôže zastupovanú osobu zastúpiť pri právnom úkone voči sebe. To neplatí, ak to bolo povolené, ak sa právnym úkonom má splniť povinnosť zastúpenej osoby alebo ak je právny úkon výlučne na jej prospech. Ustanovenie § 6 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka platí aj v prípade, ak zástupca zastupuje pri tom istom právnom úkone aj druhú stranu alebo ak je zastúpená osoba zastúpená substitútom, ktorého splnomocnil jej zástupca, ktorý je druhou stranou právneho úkonu alebo ktorý zastupuje pri tomto úkone druhú stranu" (ustanovenie § 6 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zákaz uskutočňovania právnych úkonov). „Ak je niekto oprávnený zastupovať iného pri právnych úkonoch, tak je v zodpovedajúcom rozsahu oprávnený v jeho mene aj prijímať prejavy vôle iných osôb. Ustanovenia tejto hlavy o zastúpení pri právnych úkonoch sa použijú aj na toto oprávnenie, ak to pripúšťa jeho povaha a účel" (ustanovenie § 7 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - trpné zastúpenie).

Plnomocenstvo

Druhý diel piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka sa venuje problematike plnomocenstva. „Splnomocniteľ môže iného splnomocniť, aby ho zastupoval pri všetkých druhoch právnych úkonov (všeobecné plnomocenstvo), len pri právnych úkonoch určitého druhu (druhové plnomocenstvo) alebo len pri jednotlivo určenom právnom úkone (osobitné plnomocenstvo). Podnikateľ zapísaný do obchodného registra môže iného splnomocniť aj na zastupovanie v podobe prokúry" (ustanovenie § 8 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - druhy plnomocenstiev). „Plnomocenstvo sa udeľuje prejavom vôle splnomocniteľa určeným osobe, ktorá má byť splnomocnencom, alebo osobe, s ktorou má splnomocnenec konať (splnomocnenie). Ak niekto vyvolal alebo utvrdil v inej osobe dôvodnú domnienku, že iného splnomocnil, tak sa voči tejto osobe nemôže dovolávať, že ho nesplnomocnil. To neplatí, ak táto osoba v čase konania domnelého splnomocnenca o nesplnomocnení už vedela" (ustanovenie § 9 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - udelenie plnomocenstva). „Všeobecné plnomocenstvo neoprávňuje na scudzenie alebo zaťaženie nehnuteľnosti a ani na iné záležitosti, ktoré nie sú bežné alebo ktoré boli v splnomocnení zo zastupovania vylúčené. Na ustanovenie splnomocnenia, podľa ktorého všeobecné plnomocenstvo oprávňuje aj na záležitosti, ktoré nie sú bežné, sa neprihliada, ibaže by boli v splnomocnení vymedzené aspoň čo do druhu" (ustanovenie § 10 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - všeobecné plnomocenstvo). „Všeobecné plnomocenstvo, ktoré udelil podnikateľ v súvislosti s prevádzkou svojho podniku (podnikové plnomocenstvo), oprávňuje na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke tohto podniku, a to aj keď nie sú bežné alebo keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo. Podnikové plnomocenstvo však neoprávňuje na scudzenie a ani na zaťaženie nehnuteľnosti, ibaže by zo splnomocnenia vyplývalo inak" (ustanovenie § 11 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - podnikové plnomocenstvo). „Prokúra oprávňuje na všetky právne a procesné úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku splnomocniteľa, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, a to aj keď nie sú bežné alebo keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo. Na scudzenie alebo zaťaženie nehnuteľnosti však prokúra oprávňuje, len ak je to zapísané v obchodnom registri. Podnikateľ, ktorý je právnickou osobou, môže prokúru udeliť aj tak, že sa na konanie v jeho mene bude vyžadovať spoločný prejav vôle viacerých prokuristov alebo spoločný prejav vôle prokuristu alebo niekoľkých prokuristov a jedného alebo niekoľkých členov štatutárneho orgánu. Prokúra je účinná zápisom do obchodného registra. Obmedzenia prokúry nie sú voči tretím osobám účinné, a to ani vtedy, ak boli zverejnené" (ustanovenie § 12 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - prokúra). „Všeobecné plnomocenstvo alebo prokúru možno udeliť len fyzickej osobe. Táto osoba však nesmie byť členom štatutárneho alebo dozorného orgánu splnomocniteľa. Právnická osoba udeľuje všeobecné plnomocenstvo alebo prokúru spoločným prejavom vôle všetkých členov jej štatutárneho orgánu. Odvolať ich však môže každý člen aj sám" (ustanovenie § 13 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - udelenie prokúry a všeobecného plnomocenstva). „Ak bol niekto pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, tak platí, že je splnomocnený na všetky právne úkony v mene prevádzkovateľa podniku, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa ustanovenia § 14 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka, tak toto konanie vyvoláva právne následky priamo pre prevádzkovateľa podniku len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela ani nemohla vedieť" (ustanovenie § 14 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - prevádzkové plnomocenstvo). „Splnomocnenie, ktorým sa udeľuje všeobecné plnomocenstvo alebo prokúra, musí mať písomnú formu. Splnomocnenie, ktorým sa udeľuje plnomocenstvo na právny úkon, pre ktorý je predpísaná určitá forma, musí mať rovnakú formu. To neplatí, ak ide o prokúru alebo ak si to nevyžaduje účel, pre ktorý bola táto forma pre právny úkon predpísaná. Predpísaná forma splnomocnenia sa považuje za zachovanú aj vtedy, ak v tejto forme splnomocniteľ vystavil o plnomocenstve osvedčenie" (ustanovenie § 15 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - forma splnomocnenia). „Ak splnomocniteľ splnomocnil viacero splnomocnencov tým istým písomným splnomocnením, tak ho môžu zastupovať len všetci spoločne, ibaže by zo splnomocnenia vyplývalo inak alebo by išlo o prokúru. Každý zo splnomocnencov je však v rozsahu splnomocnenia oprávnený sám prijímať prejavy vôle iných osôb" (ustanovenie § 16 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - spoločné plnomocenstvo). „Právny úkon v mene splnomocniteľa vyvoláva priamo preňho právne následky aj vtedy, ak ho v jeho mene uskutočnil splnomocnenec s obmedzenou svojprávnosťou" (ustanovenie § 17 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - maloletý splnomocnenec). „Na ustanovenie splnomocnenia, ktoré oprávňuje splnomocnenca, aby udelil prokúru alebo všeobecné plnomocenstvo, sa neprihliada. Prokúra a podnikové plnomocenstvo oprávňujú splnomocnenca udeliť druhové plnomocenstvo alebo osobitné plnomocenstvo" (ustanovenie § 18 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - substitúcia). „Na jednostranný právny úkon splnomocnenca určený určitému adresátovi sa neprihliada, ak ho adresát bez zbytočného odkladu odmietol. Adresát však nemôže úkon podľa ustanovenia § 19 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka odmietnuť, ak vedel, že splnomocnenec je oprávnený aj na jednostranné právne úkony, ak ide o prokúru alebo ak ide o prijatie návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý adresát predložil splnomocnencovi" (ustanovenie § 19piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - jednostranné právne úkony). „Pri posudzovaní vád prejavu vôle, vedomosti, ktorú osoba mala, mala mať, nemala alebo nemohla mať, a iných obdobných okolností, je pri konaní v mene splnomocniteľa rozhodujúca osoba splnomocnenca, nie splnomocniteľa; práva z toho plynúce patria splnomocniteľovi. Ustanovenie § 20 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka však neplatí, ak by sa to priečilo dobrým mravom. Splnomocniteľ sa najmä nemôže dovolávať nevedomosti splnomocnenca o určitej okolnosti, ak sám o tejto okolnosti vedel a splnomocnenec konal podľa jeho pokynov" (ustanovenie § 20 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - pričítateľnosť subjektívnych okolností). „Ak bolo plnomocenstvo udelené na základe určitého právneho vzťahu, tak zaniká zánikom tohto vzťahu" (ustanovenie § 21 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik plnomocenstva z dôvodu zániku právneho vzťahu). „Plnomocenstvo zaniká uskutočnením právneho úkonu, na ktoré bolo obmedzené" (ustanovenie § 22 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik plnomocenstva z dôvodu uskutočnenia konania). „Plnomocenstvo zaniká odvolaním. Splnomocniteľ môže plnomocenstvo odvolať kedykoľvek. To neplatí, ak sa tohto práva vzdal v prípadoch odôvodnených obsahom právneho vzťahu, na základe ktorého plnomocenstvo udelil. Práva odvolať prokúru alebo všeobecné plnomocenstvo sa však vzdať nemožno. Plnomocenstvo môže splnomocniteľ odvolať prejavom vôle určeným splnomocnencovi alebo osobe, s ktorou mal splnomocnenec konať. Prokúru podnikateľ odvolá aj podaním návrhu na jej výmaz z obchodného registra. Ustanovenia § 23 ods. 1 až 3 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka platia aj pre obmedzenie plnomocenstva. Splnomocnenec nemôže odvolať iné plnomocenstvo udelené splnomocniteľom, ibaže by zo splnomocnenia vyplývalo inak. Môže však odvolať plnomocenstvo, ktoré udelil substitútom alebo ktoré udelili jeho substitúti; ustanovenia § 23 ods. 1 až 4 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka platia v tomto prípade rovnako" (ustanovenie § 23 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik plnomocenstva z dôvodu odvolania). „Plnomocenstvo zaniká smrťou splnomocniteľa, ibaže by zo splnomocnenia vyplývalo inak pre prípady odôvodnené obsahom právneho vzťahu, na základe ktorého bolo plnomocenstvo udelené; smrťou splnomocniteľa ale vždy zaniká všeobecné plnomocenstvo. Prokúra a podnikové plnomocenstvo však zanikajú až uplynutím šiestich mesiacov od smrti podnikateľa, ibaže by zo splnomocnenia vyplýval skorší zánik. Ak plnomocenstvo smrťou splnomocniteľa nezaniklo, tak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľových dedičov; tí sa považujú za splnomocniteľov. Dedičia za dlhy z toho vzniknuté zodpovedajú rovnako ako za dlhy po poručiteľovi. Splnomocnenec však nemôže nakladať s predmetmi odkazov" (ustanovenie § 24piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik plnomocenstva z dôvodu smrti splnomocniteľa). „Plnomocenstvo zaniká zánikom splnomocniteľa, ktorý je právnickou osobou, ibaže by zanikol s právnym nástupcom. V takomto prípade splnomocnenec koná v mene právneho nástupcu; ten sa považuje za splnomocniteľa" (ustanovenie § 25 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik plnomocenstva z dôvodu zániku splnomocniteľa). „Prokúra a podnikové plnomocenstvo zanikajú aj vtedy, ak splnomocniteľ prestal byť podnikateľom alebo ak vstúpil do likvidácie, ibaže by zo splnomocnenia vyplývalo inak. Ak však ide o likvidáciu podľa § XX (bude doplnené po doplnení ďalších návrhov ustanovení nového Občianskeho zákonníka), tak sa na odchylné ustanovenie splnomocnenia neprihliada. Prokúra a podnikové plnomocenstvo ako aj ostatné plnomocenstvá, ktoré oprávňujú zastúpiť podnikateľa pri právnych úkonoch v rámci prevádzky podniku, zanikajú aj prevodom podniku alebo práva podnik užívať" (ustanovenie § 26 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik plnomocenstva z podnikateľských dôvodov). „Plnomocenstvo zaniká tým, že sa ho splnomocnenec zriekne prejavom vôle určeným splnomocniteľovi" (ustanovenie § 27 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zánik plnomocenstva z dôvodu zrieknutia sa zastupovania). „Ak splnomocniteľ oznámil inej osobe udelenie plnomocenstva alebo tejto osobe splnomocnenec predložil splnomocnenie alebo osvedčenie o plnomocenstve, tak právny úkon, ktorý voči nej uskutočnil splnomocnenec po zániku alebo obmedzení plnomocenstva v rámci jeho pôvodného rozsahu, vyvoláva rovnaké právne následky, ako keby plnomocenstvo trvalo. To neplatí, ak táto osoba v čase konania splnomocnenca o zániku alebo obmedzení plnomocenstva vedela alebo mala vedieť. Ak plnomocenstvo zaniklo smrťou splnomocniteľa, tak ustanovenie § 24 ods. 3 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka platí v prípade podľa ustanovenia § 28 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka rovnako. Zánik prokúry je voči tretím osobám účinný až jej výmazom z obchodného registra" (ustanovenie § 28 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - ochrana tretích osôb po zániku alebo obmedzení plnomocenstva). „Po zániku plnomocenstva splnomocnenec alebo jeho právny nástupca vydá splnomocniteľovi alebo jeho právnym nástupcom všetko, čo v súvislosti s plnomocenstvom obdržal. Rovnako im vráti splnomocnenie ako aj osvedčenie o plnomocenstve. Môže však od nich požadovať ich úradne osvedčenú kópiu; v takomto prípade možno na nej vyznačiť, že plnomocenstvo zaniklo" (ustanovenie § 29 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - povinnosti splnomocnenca po zániku plnomocenstva).

Neoprávnené konanie v cudzom mene

Záverom sa zverejnené pracovné materiály k novému Občianskemu zákonníku venujú problematike neoprávneného konania v cudzom mene, a to v treťom diely piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka.

„Ak v prevádzkarni uskutoční v mene podnikateľa neoprávnená osoba právne konanie, ku ktorému tam zvyčajne so zákazníkmi dochádza, tak toto konanie vyvoláva právne následky priamo pre podnikateľa, ibaže by druhá strana vedela alebo mala vedieť, že konajúca osoba nie je na také konanie oprávnená. Ustanovenie § 30 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka platí aj pre právne konanie uskutočnené neoprávnenou osobou prostriedkom diaľkovej komunikácie, ktorý podnikateľ určil na kontakt so zákazníkmi" (ustanovenie § 30piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - konanie za podnikateľa v jeho prevádzkarni). „Ak niekto uskutočnil v mene iného právny úkon bez plnomocenstva alebo nad jeho rozsah a nejde o prípad podľa ustanovenia § 28 alebo § 30 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka, tak takýto právny úkon vyvoláva právne následky priamo pre osobu, v mene ktorej sa uskutočnil, len ak ho schválila bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedela. Ustanovenia tohto zákona o súhlase tretej osoby platia v tomto prípade primerane; schválenie musí byť ale určené druhej strane. Ak však ide o jednostranný adresovaný právny úkon, tak účinky schválenia podľa ustanovenia § 31 ods. 1 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka nastanú, len ak adresát nenamietal, že sa koná bez plnomocenstva, alebo bol uzrozumený s tým, že konajúca osoba nemusí mať plnomocenstvo. To platí aj vtedy, ak bol jednostranný adresovaný právny úkon uskutočnený voči osobe, ktorá nie je oprávnená v mene adresáta prijímať prejavy vôle iných osôb, s jej súhlasom" (ustanovenie § 31 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - účinky konania bez plnomocenstva). „Ak právny úkon nebol podľa ustanovenia § 31 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka schválený a konajúca osoba o nedostatku svojho oprávnenia vedela, tak druhá strana môže od nej požadovať buď náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku toho, že právny úkon nebol schválený, alebo splnenie toho, čo bolo dohodnuté. Ak však o nedostatku svojho oprávnenia konajúca osoba nevedela, tak druhá strana môže od nej požadovať len náhradu škody, a to len tej, ktorá jej vznikla v dôsledku toho, že sa na existenciu plnomocenstva spoliehala, najviac však v rozsahu zisku, ktorý jej ušiel z tohto právneho úkonu, ak zisk očakávala. Ustanovenia § 32 ods. 2 a 3 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka platia rovnako aj v prípade konania v mene osoby, ktorá neexistuje. Ustanovenia § 32 ods. 1 až 3piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka neplatia, ak druhá strana o nedostatku oprávnenia konať v mene iného vedela" (ustanovenie § 32 piatej hlavy nového Občianskeho zákonníka - zodpovednosť neoprávnenej osoby).

Záver

Pre úplný prehľad o plnom znení doteraz zverejnených pracovných verzií návrhu ustanovení nového Občianskeho zákonníka odkazujeme na webové sídlo Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Taktiež dávame znova do pozornosti, že vyššie rozoberané návrhy ustanovení nového Občianskeho zákonník zatiaľ neprešli legislatívnym procesom, majú len povahu pracovných verzií a sú určené na verejnú odbornú diskusiu.