sme Vašou silnou stránkou

Vyber vydanie PRO BONO

 

Bulletin PRO BONO

Bulletin Čarnogurský ULC PRO BONO je venovaný novoprijatým právnym úpravám a rôznym aktuálnym právnym otázkam. Vychádza raz mesačne a je zadarmo.

PDF na stiahnutie

Pre korektné zobrazenie PDF kliknite na linku pravým tlačítkom, zvoľte možnosť "Uložiť cieľ odkazu ako..." a otvorte PDF súbor priamo z Vášho disku.
  Archív »
Home » Bulletin PRO BONO

Právo na náhradu škody

Vydanie: PRO BONO 11/2010

Povinnosť nahradiť škodu je zakotvená v každom právnom systéme. Uvedená povinnosť vzniká ako sekundárna, čiže následná povinnosť tomu subjektu, ktorý porušil primárnu povinnosť, ktorá mu vyplýva či už zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti. Pri uplatnení si práva na náhradu škody je nevyhnutné, aby boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V tomto článku bulletinu ULC Čarnogurský PRO BONO Vám priblížime pohľad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na existenciu tzv. príčinnej, kauzálnej súvislosti zodpovednosti za škodu.

Podľa ust. § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník") je každý povinný počínať si tak, aby v dôsledku jeho konania nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Uvedená povinnosť sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov a má formu generálnej prevencie. Rovnako s prihliadnutím na ust. § 1 ods. 2 druhá veta zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník") môžeme skonštatovať, že uvedená generálna prevencia sa vzťahuje i na účastníkov obchodnoprávnych vzťahov. Povinnosť predchádzať škodám určuje zamestnancovi i zamestnávateľovi priamo v ust. § 177 zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce").

Pokiaľ dôjde k porušeniu povinnosti predchádzať vzniku škody, vzniká zodpovednosť za škodu spôsobenú takýmto porušením, pričom dôležitá je práve príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou. V zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Za škodu však nie je zodpovedný ten, kto ju spôsobil, keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, ak sa za daných okolností nedalo odvrátiť iným spôsobom. Spôsobený následok nesmie byť rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Takisto nezodpovedá za škodu ten, kto ju spôsobil v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku.

Škodou sa podľa výkladu súdnej praxe rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pričom obe tieto formy sú rovnocenné. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné. Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach, ale aj na škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových hodnotách alebo na zdraví či na živote. Škodou na veci sa podľa Obchodného zákonníka rozumie jej strata, zničenie, poškodenie alebo znehodnotenie bez ohľadu na to, z akých príčin k nim došlo. Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia.

Ušlým ziskom rozumieme majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá spočíva v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodnene očakávať so zreteľom na obvyklý chod vecí.

Škoda sa uhrádza v peniazoch. Ak o to poškodený požiada a súčasne ak je to účelné a možné, umožňuje zákon uhradiť škodu navrátením do pôvodného stavu. Naturálna náhrada (náhrada navrátením do pôvodného stavu) teda neprichádza do úvahy bez žiadosti poškodeného.

Ako sme už skôr uviedli, na vznik práva na náhradu škody musia byť splnené podmienky vyplývajúce z tzv. príčinnej súvislosti (kauzálneho nexusu) medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou. Uvedené tvrdenie skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR") v náleze pod sp. zn. I ÚS 177/08 zo dňa 1. marca 2010, podľa ktorého je základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť predvídateľná. Uvedené je explicitne vyjadrené aj v normatívnom texte Obchodného zákonníka, ktorý uvádza, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane.

Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody (damnum emergens) alebo ušlého zisku (lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný.

Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať s časovou nadväznosťou a súvislosťou, inými slovami, neplatí zásada "ante hoc, propter hoc" (uvedené opisuje logickú chybu spočívajúcu v tom, že sa z časovej následnosti dvoch udalostí usudzuje existencia príčinného vzťahu medzi nimi). Jednoznačne predmetné tvrdenie skonštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR") v rozsudku sp. zn. R 21/1992, podľa ktorého časová súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a skutkovou udalosťou, z ktorej škoda vznikla, sama osebe nie je rozhodujúca, rozhoduje vecná súvislosť príčiny a následku. Časová súvislosť napomáha len pri posudzovaní vecnej súvislosti.

Pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Zákon priznáva aj právo na náhradu straty na zárobku, ktorá sa uhrádza formou peňažného dôchodku.

Právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zanikne smrťou oprávneného, pretože je viazané na jeho osobu. Pojem bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sú vymedzené v zákone č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade za bolesť"). Bolesťou sa podľa uvedeného zákona rozumie ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav súvisiaci s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre uspokojovanie životných a spoločenských potrieb poškodeného alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. V nadväznosti na horeuvedené vymedzenie príčinnej súvislosti považujeme za potrebné uviesť rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 73/2006 zo dňa 30. januára 2007, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia poškodeného a protiprávnym konaním škodcu nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania škodcu.

Na základe uvedeného môžeme skonštatovať, že subjekt môže byť zodpovedný za škodu len za predpokladu, že určitá skutočnosť, s ktorou je podľa Občianskeho zákonníka spojená zodpovednosť za škodu, t.j. protiprávny úkon alebo zákonom kvalifikovaná zvláštna udalosť, škodu skutočne spôsobila. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej existoval vzťah príčiny a následku. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nepostačuje, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný, t.j. ak následok škody už vzniknutej vyvolá ďalšiu škodu, ku ktorej však protiprávny úkon škodcu vôbec nesmeroval. Zákon totiž existenciu príčinnej súvislosti vyžaduje práve a len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou škodou, a nie medzi udalosťou, ktorá je už následkom porušenia právnej povinnosti a ďalšou škodou.

Pri náhrade straty na zárobku má poškodený voči škodcovi nárok iba na tú časť straty, ktorá nie je pokrytá dávkami nemocenského poistenia alebo sociálneho poistenia. To však neznamená, že škodca nezaplatí celú stratu. Sociálnej poisťovni totiž vzniká právo požadovať náhradu od toho, kto svojim zavineným konaním spôsobil, že dávky museli byť poskytované.

Z uvedeného je zrejmé, že ujma môže nastať tak v majetkovej, ako i v nemajetkovej sfére poškodeného. Nemajetková ujma je ujmou v osobnej sfére poškodeného. Náprava nesleduje cieľ navrátenia do pôvodného stavu či poskytnúť poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale predstavuje skôr určité spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy napr. pri vytrpených bolestiach pri ujme na zdraví.

Ustanovenia o náhrade škody sú obsiahnuté nielen v Občianskom a Obchodnom zákonníku, osobitne upravuje zodpovednosť za škodu a náhradu škody napr. aj zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Ďalšie informácie o zodpovednosti za vady nájdete v bulletine ULC Čarnogurský PRO BONO Špeciál venovanom téme spotrebiteľských zmlúv.