Problematika migrácie v súčasnej dobe rezonuje vo väčšine médií. Nakoľko nie je všeobecne známa právna úprava uvedenej oblasti, dovoľte, aby sme Vás v našom článku oboznámili so základnými pojmami a právnymi predpismi upravujúcimi migráciu štátnych príslušníkov tretích krajín na územie Slovenskej republiky.
Pojem migrácia znamená presun, premiestnenie, pohyb. Vzhľadom na pohyb ľudí z mimoeurópskych krajín do Európy hovoríme o imigrácii. Pojem imigrácia a migrácia sa niekedy zamieňa, pričom pojem migrácia sa všeobecne aj v odbornom prostredí bežne používa pre pohyb ľudí do Európy, ktorý by sa správne mal nazývať imigrácia. Z uvedeného dôvodu aj v našom článku budeme používať pojem migrácia pre pohyb ľudí do Európy za účelom prechodného alebo trvalého pobytu.
Legálna migrácia je prekročenie hranice krajiny s platným cestovným dokladom a platným vízom alebo povolením na pobyt, ak sa na vstup do krajiny vyžadujú. Nakoľko Slovenská republika je od roku 2007 členom tzv. schengenského priestoru, základnými prameňmi práva v oblasti migrácie sú predpisy upravujúce vstup a pobyt cudzincov v schengenskom priestore.
Základným prameňmi práva v uvedenej oblasti je (1) dohoda uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach zo dňa 14. júna 1985, (2) dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach, podpísaný v Schengene dňa 19. júna 1990 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 2, Ú. v. ES L 239, 22. 9. 2000), (3) nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) a (4) nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex).
Nakoľko témou tohto článku je migrácia osôb z iných štátov na územie Slovenskej republiky, budeme sa zaoberať len migráciou štátnych príslušníkov tretích krajín. Štátny príslušník tretej krajiny je podľa ustanovenia článku 2 bod 6 Kódexu schengenských hraníc každá osoba, ktorá nie je občanom Európskej únie, ani rodinným príslušníkom občana Európskej únie.
Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny upravuje článok 5 Kódexu schengenských hraníc. Podľa uvedeného ustanovenia na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: (1) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorého platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov, pričom v odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť a bol vydaný počas posledných 10 rokov, (2) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti , s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza, (3) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom, (4) nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v schengenskom informačnom systéme upozornenie na účely odopretia vstupu a (5) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.
Na úrovni vnútroštátneho práva sú podmienky vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky a podmienky vycestovania cudzincov z územia Slovenskej republiky upravené zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Uvedený právny predpis upravuje tiež postup administratívneho vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ak neoprávnene prekročili štátnu hranicu Slovenskej republiky, alebo majú na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
Nelegálna migrácia je migrácia cudzincov na územie schengenského priestoru alebo Slovenskej republiky bez splnenia podmienok vstupu a zdržiavania sa. Ide napríklad o prípady ak štátny príslušník tretej krajiny nemá platný cestovný doklad alebo vízum, alebo sa na území Slovenskej republiky zdržiava aj po vyčerpaní počtu dní určených vízom.
V prípade neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky je príslušný policajný útvar povinný podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny. Zároveň je oprávnený uložiť mu zákaz vstupu na jeden rok až päť rokov. Vyhostenie aj zákaz vstupu sa ukladá rozhodnutím. Zatiaľ čo vyhostenie je v uvedených prípadoch povinné, uloženie zákazu vstupu je fakultatívne. Pri ukladaní administratívneho vyhostenia je príslušný policajný útvar povinný zohľadniť práva štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré má zaručené medzinárodnými zmluvami, napríklad Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo Dohovorom o právach dieťaťa. Vyhostením nemôžu byť porušené práva štátneho príslušníka tretej krajiny zaručené uvedenými medzinárodnými dohovormi.
Pri ukladaní administratívneho vyhostenia je príslušný policajný útvar povinný posúdiť, či existujú prekážky vyhostenia upravené ustanovením § 81 zákona o pobyte cudzincov. Ak existuje niektorá z prekážok vyhostenia, cudzinec nemôže byť vyhostený. Podľa uvedeného ustanovenia (1) cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest, (2) cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu trest uvedený v bode 1 môže byť uložený, (3) cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, (4) osobu bez štátnej príslušnosti možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa bodov 1, 2 alebo 3 a (5) cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa bodu 1, 2 alebo 3.
Z uvedeného je zrejmé, že nie každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého pobyt na území Slovenskej republiky je neoprávnený, je možné vyhostiť. V takých prípadoch má štátny príslušník tretej krajiny nárok na tolerovaný pobyt, ktorý je upravený ustanovením § 58 až 61 zákona o pobyte cudzincov.
Ďalšou kategóriou štátnych príslušníkov tretích krajín sú žiadatelia o azyl. Právna úprava na medzinárodnej úrovni je zakotvená najmä v Dohovore o právnom postavení utečencov z roku 1951 a v Protokole z roku 1967. Na vnútroštátnej úrovni tvorí právnu úpravu predovšetkým zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“). V prvom rade je potrebné rozlíšiť pojmy utečenec, žiadateľ o azyl a azylant.
Utečenec je osoba, ktorá je v krajine pôvodu prenasledovaná alebo má opodstatnené obavy z prenasledovania. Štátny príslušník tretej krajiny má však postavenie utečenca len vtedy, ak mu príslušný orgán štátu, v ktorom sa nachádza, postavenie utečenca priznal. Na území Slovenskej republiky je takýmto orgánom Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Utečencom teda nie je každý štátny príslušník tretej krajiny, ktorý utiekol z krajiny pôvodu. Po opustení krajiny pôvodu je štátny príslušník tretej krajiny migrantom.
Žiadateľ o azyl je migrant, ktorý podľa ustanovenia § 2 písm. h) zákona o azyle na útvare Policajného zboru príslušnom na prijatie vyhlásenia o azyl podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o azyle vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Žiadateľom o azyl je aj iná osoba, o ktorej to ustanovuje zákon o azyle, napríklad dieťa narodené žiadateľke o azyl. Ak migrant požiada o azyl alebo o doplnkovú ochranu na nepríslušnom útvare Policajného zboru, nepríslušný policajný útvar je povinný poučiť migranta o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov, je povinný vydať cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Ak migrant podá žiadosť o azyl alebo doplnkovú ochranu na nepríslušnom útvare Policajného zboru, je považovaný za žiadateľa o azyl počas troch dní odo dňa podania uvedenej žiadosti.
Azylant je cudzinec, ktorému Migračný úrad ministerstva vnútra Slovenskej republike udelil azyl. Pobyt azylanta na území Slovenskej republiky sa považuje za trvalý pobyt. Po poskytnutí doplnkovej ochrany sa pobyt žiadateľa o azyl považuje za prechodný pobyt. Zákon o azyle pojem utečenec nepoužíva, používal ho však predchádzajúci zákon upravujúci konanie o priznaní postavenia utečenca, a to zákon č. 283/1995 Z. z. o utečencoch. Predmetný zákon v ustanovení § 2 písm. a) definoval utečenca ako osobu, ktorej ministerstvo vnútra Slovenskej republiky priznalo postavenie utečenca. Podľa prechodného ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o azyle sa cudzinec, ktorému sa priznalo postavenie utečenca podľa doterajších predpisov, teda podľa vyššie uvedeného zákona o utečencoch, považuje za azylanta. Pojem azylant je teda podľa súčasnej právnej úpravy totožný s pojmom utečenec podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Pojem azylant je tiež totožný s pojmom utečenec podľa medzinárodnej právnej úpravy.
V súvislosti s udelením azylu je tiež potrebné uviesť nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (tzv. Dublin III). Uvedené nariadenie upravuje, ktorý štát je povinný posúdiť žiadosť o azyl, najmä v prípadoch, ak žiadateľ o azyl opustil členský štát Európskej únie, v ktorom požiadal o azyl a následne požiadal o azyl v inom členskom štáte Európskej únie. Upravuje napríklad, že ak cudzinec požiada o azyl v členskom štáte Európskej únie a nachádza sa v inom členskom štáte Európskej únie, má byť vrátený do toho členského štátu Európskej únie, kde prvýkrát žiadal o azyl.