1. ABSTRAKT
Právo byť zabudnutý alebo tiež právo na vymazanie, je právom podľa článku 17 nariadenia EÚ o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (ďalej len „nariadenie GDPR“ alebo tiež len „GDPR“). Predmetné právo umožňuje jednotlivcom požiadať vyhľadávače a iné platformy o odstránenie osobných údajov za určitých podmienok. Článok 17 v podstate jednotlivcom dáva právo na spravovanie starých a nepodstatných údajov alebo informácií alebo škodlivých citlivých údajov z dátových úložísk prevádzkovateľov. Nariadenie o GDPR určuje kľúčové zásady aplikovania, resp. využívania práva byť zabudnutý. V našom článku Vám prinášame prehľad čo právo byť zabudnutý znamená pre jednotlivcov v praxi a ako toto právo vníma existujúca judikatúra.
2. ČLÁNOK 17 NARIADENIA GDPR
Na úvod si odcitujeme článok 17 Nariadenia GDPR, ktorý je základom právnej úpravy práva byť zabudnutý.
Podľa článku 17 odsek 1: „Dotknutá osoba má tiež právo dosiahnuť u prevádzkovateľa bez zbytočného odkladu vymazanie osobných údajov, ktoré sa jej týkajú, a prevádzkovateľ je povinný bez zbytočného odkladu vymazať osobné údaje, ak je splnený niektorý z týchto dôvodov: a) osobné údaje už nie sú potrebné na účely, na ktoré sa získavali alebo inak spracúvali, b) dotknutá osoba odvolá súhlas, na základe ktorého sa spracúvanie vykonáva, podľa článku 6 ods. 1 písm. a) alebo článku 9 ods. 2 písm. a), a ak neexistuje iný právny základ pre spracúvanie; c) dotknutá osoba namieta voči spracúvaniu podľa článku 21 ods. 1 a neprevažujú žiadne oprávnené dôvody na spracúvanie alebo dotknutá osoba namieta voči spracúvaniu podľa článku 21 ods. 2; d) osobné údaje sa spracúvali nezákonne; e) osobné údaje musia byť vymazané, aby sa splnila zákonná povinnosť podľa práva Únie alebo práva členského štátu, ktorému prevádzkovateľ podlieha; f) osobné údaje sa získavali v súvislosti s ponukou služieb informačnej spoločnosti podľa článku 8 ods. 1.“
Podľa odseku 2: „Ak prevádzkovateľ zverejnil osobné údaje a podľa odseku 1 je povinný vymazať osobné údaje, so zreteľom na dostupnú technológiu a náklady na vykonanie opatrení podnikne primerané opatrenia vrátane technických opatrení, aby informoval prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú spracúvanie osobných údajov, že dotknutá osoba ich žiada, aby vymazali všetky odkazy na tieto osobné údaje, ich kópiu alebo repliky.“
Napokon, podľa odseku 3: „Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú, pokiaľ je spracúvanie potrebné: a) na uplatnenie práva na slobodu prejavu a na informácie; b) na splnenie zákonnej povinnosti, ktorá si vyžaduje spracúvanie podľa práva Únie alebo práva členského štátu, ktorému prevádzkovateľ podlieha, alebo na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi; c) z dôvodov verejného záujmu v oblasti verejného zdravia v súlade s článkom 9 ods. 2 písm. h) a i), ako aj článkom 9 ods. 3; d) na účely archivácie vo verejnom záujme, na účely vedeckého alebo historického výskumu či na štatistické účely podľa článku 89 ods. 1, pokiaľ je pravdepodobné, že právo uvedené v odseku 1 znemožní alebo závažným spôsobom sťaží dosiahnutie cieľov takéhoto spracúvania, alebo e) na preukazovanie, uplatňovanie alebo obhajovanie právnych nárokov.“
Z uvedeného vyplýva, že Článok 17 GDPR poskytuje dotknutým osobám priamo vymáhateľné právo na vymazanie osobných údajov bez zbytočného odkladu v šiestich vymenovaných situáciách v odseku 1, ktoré sú zmiernené piatimi výnimkami v odseku 3.
Od začatia uplatňovania nariadenia GDPR v praxi (25. mája 2018), toto ustanovenie vytvorilo rozsiahly a rýchlo sa vyvíjajúci súbor judikatúry pred Súdnym dvorom EÚ (SDEÚ), vnútroštátnymi súdmi a dozornými orgánmi (DPA), ako aj pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP).
Právo byť zabudnutý sa zásadne začalo posudzovať v roku 2014, keď Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-131/12 prijal záver, že spoločnosť Google by mala vyčistiť výsledky odkazov na zastarané stránky. Výsledkom rozhodnutia bolo, že internetový vyhľadávač musí zvážiť žiadosti jednotlivcov o odstránenie odkazov na voľne prístupné webové stránky, ktoré vyplynuli z vyhľadávania ich mena.
Toto rozhodnutie znamenalo, že občania EÚ majú právo požadovať, aby odkazy na stránky obsahujúce neaktuálne, nepodstatné, nadmerné alebo nepresné údaje boli odstránené z výsledkov vyhľadávania Google.
Hoci ide o rozhodnutie predchádzajúce nariadenie GDPR, položilo základy pre samotnú existenciu pojmu právo byť zabudnutý.
Právo na zabudnutie nie je absolútnym právom a musí byť vyvážené s inými právami, akými sú napríklad práva na slobodu prejavu, alebo v prípade verejného záujmu.
V článku 17 nariadenia GDPR sa hovorí o práve na zabudnutie v súvislosti s organizáciami zhromažďujúcimi a spracúvajúcimi osobné údaje osôb. Tento článok ponecháva zámer pôvodnej smernice z roku 1995 umožniť ľuďom požadovať, aby ich údaje boli vymazané, keď už nie sú relevantné, ale nariadenie GDPR rozširuje toto právo na to, aby mali jednotlivci väčšiu kontrolu nad tým, kto môže mať prístup a používať ich osobné údaje.
Právo na výmaz ukladá správcovi osobných údajov povinnosť bez zbytočného odkladu vymazať osobné údaje z dôvodov uvedených vo vyššie citovanom odseku 1 článku 17.
Dôležité, že postačuje, ak je splnený čo i len jeden dôvod, zjednodušene ak (i) osobné údaje už nie sú potrebné na účel, na ktorý boli zhromaždené alebo spracované,(ii) občan odvolá súhlas, ak je spracovanie založené na súhlase, a neexistuje žiadny ďalší právny dôvod pre spracovanie, (iii) občan vznesie námietku proti spracovaniu z dôvodu oprávnených záujmov správcu osobných údajov, ako je napr. vedenie záznamov o zamestnancoch, (iv) osobné údaje boli spracované nezákonné, (v) ak nie je daný rodičovský súhlas so spracovaním osobných údajov detí,(vi) právna povinnosť stanovená právom Únie alebo členským štátom.
Nadväzujúc na dôvody výmazu údajov z online prostredia, nariadenie GDPR prostredníctvom článku 11 a 12 uvádza, že správca by nemal odmietnuť vyhovieť žiadosti dotknutej osoby na výkon jeho práv na základe článkov 15 až 22, teda článku 17 nevynímajúc, ibaže preukáže, že nemôže zistiť totožnosť subjektu údajov, s výnimkou prípadov, keď subjekt údajov za účelom výkonu svojich práv podľa týchto článkov poskytne dodatočné informácie umožňujúce jeho identifikáciu.
Jednotlivec, ktorý chce uplatniť svoje právo na vymazanie, musí kontaktovať prevádzkovateľa, ktorý jeho údaje spracúva a riadne sa identifikovať. Môže to byť firma, webová stránka, sociálna sieť alebo iná organizácia.
Ak sa žiadateľ odmietne identifikovať, je nevyhnutné realizovať všetky kroky smerujúce k identifikácii a dokumentovať ich, pretože dôkazné bremeno v prípade sporu o uplatnení práva bude vždy na strane správcu.
V prípade úspešnej identifikácie žiadateľa/jednotlivca, má správca čo najrýchlejšie pristúpiť k posúdeniu žiadosti o výmaz, respektíve na posúdenie dôvodov na svojej strane, ktoré svedčia v prospech oprávnenosti spracovania, ktoré vykonáva. Ak už spracovanie údajov nie je oprávnené, musí ich vymazať.
Ak prevádzkovateľ odmietne vyhovieť žiadosti o vymazanie údajov alebo na ňu vôbec nereaguje, jednotlivec má možnosť (i) obrátiť sa na zodpovednú osobu pre ochranu údajov v rámci organizácie s požiadavkou o prešetrenie, (ii) podať sťažnosť na Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, (iii) domáhať sa svojho práva súdnou cestou a žiadať o nápravu, prípadne o náhradu škody, ak došlo k poškodeniu.
Orgány pre ochranu údajov majú právomoc nariadiť prevádzkovateľom vymazanie údajov a udeliť sankcie vrátane pokút.
V praxi jednotlivec môže uplatniť práva podľa článku 17 nariadenia GDPR v mnohých situáciách, najčastejšie ide o typické prípady (i) odstraňovania výsledkov z internetových vyhľadávačov (napríklad jednotlivec zistí, že jeho meno sa objavuje vo výsledkoch vyhľadávania v súvislosti so starším negatívnym textom a obsah už nie je relevantný alebo verejne významný), (ii) vymazania zákazníckeho účtu napríklad na e-shop webovom portáli, (iii) vymazania online účtov na rôznych webových stránkach alebo (iv) prípady vymazania osobných údajov uchovávaných v rámci výberových procesov na zamestnancov, v rámci prieskumov, a podobne.
Za posledné roky došlo k výraznému posunu, resp. k spresneniu situácií kedy sa článok 17 uplatňuje, akým spôsobom sa realizujú testy vyváženosti pri práve na zabudnutie a slobode slova.
Uvedieme Vám tiež niekoľko zaujímavých rozsudkov európskych súdnych autorít, ktoré rozširujú aplikáciu článku 17 nariadenia GDPR nie len na prevádzkovateľov internetových vyhľadávačov, ale priamo na subjekty zverejňujúce informácie – napríklad na novinárov (prípady Biancardi proti Taliansku a Hurbain proti Belgicku).
3. PRÁVO BYŤ ZABUDNUTÝ OHRANIČENÉ EÚ
Dňa 24. septembra 2019 Súdny dvor Európskej únie vydal rozsudok vo veci C-507/17, v ktorom rozhodol, že odstránenie odkazov spoločnosťou Google by malo byť obmedzené na verzie jej vyhľadávača v členských štátoch EÚ s niekoľkými dôležitými výhradami.
Súdny dvor uvádza, že mnohé krajiny mimo EÚ (i) môžu mať odlišný prístup k právu na odstránenie odkazov alebo takéto právo nemusia ani udeliť a (ii) právo na ochranu osobných údajov, ktoré nie je absolútnym právom, musí byť vyvážené s inými základnými právami v súlade so zásadou proporcionality.
Vzhľadom na to Súdny dvor rozhodol, že „prevádzkovateľ nie je povinný vykonať toto odstránenie odkazov vo všetkých verziách svojho vyhľadávača, ale vo verziách tohto vyhľadávača zodpovedajúcich všetkým členským štátom… “.
Súdny dvor zdôraznil, že takéto odstránenie odkazov musí byť v prípade potreby sprevádzané „opatreniami, ktoré… účinne bránia alebo prinajmenšom vážne odrádzajú používateľa internetu, ktorý vykonáva vyhľadávanie z jedného z členských štátov na základe mena dotknutej osoby, od získania prístupu k odkazom, ktoré sú predmetom tejto žiadosti, prostredníctvom zoznamu výsledkov zobrazených po tomto vyhľadávaní [prostredníctvom verzie tohto vyhľadávača mimo EÚ]“.
To znamená, že je v súlade s článkom 17 nariadenia GDPR ak na základe žiadosti jednotlivca dôjde k vyradeniu zo zoznamu vo všetkých členských štátoch EÚ spolu s geografickým blokovaním prístupu k vyhľadávacím stránkam v krajinách mimo EÚ.
4. ZÁKAZ SPRACOVANIA URČITÝCH KATEGÓRIÍ CITLIVÝCH ÚDAJOV – ZÁKLADNÉ PRÁVA VS. SLOBODA INFORMÁCIÍ
Rovnako takdňa 24. septembra 2019 Súdny dvor Európskej únie vydal rozsudok vo veci C-136/17, v ktorom rozhodol, že keď spoločnosť dostane žiadosť o odstránenie odkazov týkajúcu sa odkazu na webovú stránku, na ktorej sú zverejnené citlivé údaje, musí sa hľadať rovnováha medzi základnými právami osoby žiadajúcej o takéto odstránenie odkazov a právami používateľov internetu, ktorí majú o tieto informácie potenciálny záujem.
Ide o v právnej sfére toľko známy pojem testu proporcionality.
V tomto prípade štyria jednotlivci požiadali spoločnosť Google, aby odstránila rôzne odkazy, ktoré sa zobrazovali v zoznamoch výsledkov zobrazených vyhľadávačom po vyhľadávaní ich mien a viedli na webové stránky publikované tretími stranami. Webové stránky obsahovali satirickú fotomontáž politika, články spomínajúce osobu ako PR pracovníka Scientologickej cirkvi, súdne vyšetrovanie politika a odsúdenie inej osoby za sexuálne útoky na maloletých.
Po tom, čo spoločnosť Google odmietla odstrániť odkazy, štyria jednotlivci podali sťažnosti na Komisiu pre národnú ochranu údajov, v ktorých žiadali, aby spoločnosť Google nariadila odstránenie odkazov. Sťažnosť nebola prijatá. Strany potom predložili svoj prípad francúzskej Štátnej rade („Conseil d’Etat“), ktorá položila Súdnemu dvoru EÚ niekoľko otázok vrátane toho, či sa zákaz spracúvania osobných údajov osobitnej kategórie – ako sú politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie a sexuálny život – uložený iným prevádzkovateľom bez toho, aby spadal pod niektorý z obmedzujúcich dôvodov, vzťahuje aj na prevádzkovateľa vyhľadávača.
Súd rozhodol, že áno a zdôraznil, že „prevádzkovatelia vyhľadávačov sú zodpovední „nie preto, že osobné údaje uvedené v týchto ustanoveniach sa zobrazujú na webovej stránke zverejnenej treťou stranou, ale preto, že sa na túto stránku odkazuje, a najmä preto, že sa na túto webovú stránku zobrazuje odkaz v zozname výsledkov zobrazených používateľom internetu po vyhľadávaní“.
Súdny dvor ďalej v rozhodnutí C-136/17 rozhodol, že prevádzkovateľ vyhľadávača musí splniť veľmi obmedzujúce dôvody na spracovanie osobných údajov osobitnej kategórie až po podaní žiadosti o ich odstránenie (a overení prevádzkovateľom vyhľadávača). To umožnilo, aby vyhľadávania, ktoré vo výsledkoch vracajú osobné údaje osobitnej kategórie, zostali aktívne.
Súdny dvor ďalej v rozhodnutí C-136/17 samozrejme pripomenul prelomový rozsudok C-131/12 vo veci Google Spain, v ktorom sa uvádza, že hoci práva dotknutej osoby môžu vo všeobecnosti prevážiť nad slobodou informácií používateľov internetu, rovnováha medzi týmito právami sa musí posudzovať individuálne.
Pri individuálnom posúdení sa zohľadní (i) povaha dotknutých informácií a ich citlivosť pre súkromný život dotknutej osoby; a (ii) záujem verejnosti mať tieto informácie, záujem, „ktorý sa môže líšiť najmä v závislosti od úlohy, ktorú dotknutá osoba zohráva vo verejnom živote.
Súdny dvor preto dospel k záveru, že ak vyhľadávače, ako napríklad Google, čelia žiadosti dotknutej osoby o uplatnenie jej práva byť zabudnutý v súvislosti s odkazom na webovú stránku obsahujúcu osobné údaje osobitnej kategórie, musia zvážiť všetky relevantné faktory konkrétneho prípadu a zohľadniť „závažnosť zásahu do základných práv dotknutej osoby na súkromie a ochranu osobných údajov“, aby sa v zozname výsledkov zobrazených po vyhľadávaní na základe mena dotknutej osoby zachovali iba tie odkazy, ktoré sú „nevyhnutne potrebné na ochranu slobody informácií používateľov internetu“.
Súd vo veci C136/17 dodal, že ak sa spracovanie týka informácií zverejnených dotknutou osobou, prevádzkovateľ vyhľadávača môže odmietnuť vyhovieť žiadosti o odstránenie odkazu za predpokladu, že (i) spracovanie spĺňa všetky ostatné podmienky zákonnosti; a (ii) pokiaľ dotknutá osoba nemá právo namietať proti tomuto spracovaniu z presvedčivých oprávnených dôvodov týkajúcich sa jej konkrétnej situácie.
Súd tiež zaujal extenzívny pohľad na definíciu údajov o odsúdeniach za trestné činy, keď rozhodol, že podávanie správ o vyšetrovaní alebo súdnom konaní sa zaznamenáva bez ohľadu na to, či bola dotknutá osoba následne odsúdená alebo nie.
Rozhodol, že (i) ak vyhľadávanie vrátilo údaje o odsúdeniach za trestné činy, „ktoré už neodrážajú aktuálnu situáciu“, potom musí prevádzkovateľ vzhľadom na všetky okolnosti prípadu zvážiť základné práva dotknutej osoby a právo verejnosti na slobodu informácií, pričom zohľadní „povahu a závažnosť daného trestného činu, priebeh a výsledok konania, uplynutý čas, úlohu dotknutej osoby vo verejnom živote a jej minulé správanie, verejný záujem v čase žiadosti, obsah a formu zverejnenia a dôsledky zverejnenia pre dotknutú osobu“; a (ii) ak výsledky (napr. kvôli poradiu, v akom sa odkazy zobrazujú) naznačujú, že odsúdenie za trestný čin je stále aktuálne, hoci to tak nie je (a stále existuje verejný záujem na tom, aby staršie informácie zostali dostupné), potom musí prevádzkovateľ vyhľadávača na žiadosť dotknutej osoby upraviť výsledky tak, aby boli najvýraznejšie aktuálne a presné informácie.
5. ZVEREJNENIE ZAKLADAJÚCEJ LISTINY SPOLOČNOSTI S OSOBNÝMI ÚDAJMI
Súdny dvor v prípade C-200/23 riešil prejudiciálne otázky v rámci sporu medzi Agentsia po vpisvaniyata (Registračný úrad, Bulharsko) (ďalej len „agentúra“) a jednotlivca OL vo veci odmietnutia agentúry vymazať určité osobné údaje týkajúce sa OL uvedené v zakladajúcej listine spoločnosti zverejnenej v obchodnom registri.
Jednotlivec OL bol členom spoločnosti „Praven Shtit Konsulting“ OOD, spoločnosti s ručením obmedzeným podľa bulharského práva, ktorá bola zapísaná do obchodného registra 14. januára 2021 po predložení zakladajúcej listiny spoločnosti z 30. decembra 2020, ktorú podpísali spoločníci tejto spoločnosti („príslušná zakladajúca listina“).
Agentúra sprístupnila verejnosti túto listinu, ktorá obsahuje priezvisko, meno, identifikačné číslo, číslo občianskeho preukazu, dátum a miesto vydania tohto preukazu, ako aj adresu a podpis jednotlivca OL.
Dňa 8. júla 2021 jednotlivec OL požiadal agentúru o vymazanie osobných údajov, ktoré sa ho týkajú a ktoré boli uvedené v uvedenom zakladajúcom dokumente, s odôvodnením, že ak bolo spracovanie týchto údajov založené na jej súhlase, tento súhlas odvoláva.
V nadväznosti na odmietnutie agentúry údaje vymazať z verejného registra, subjekt OL podal žalobu na Administrativen sad Dobrich (Správny súd, Dobrič, Bulharsko), ktorý rozsudkom z 8. decembra 2021 zrušil implicitné odmietnutie Agentúry vymazať tieto údaje a vec vrátil Agentúre na nové rozhodnutie.
Vnútroštátne bolo v tejto veci rozhodnuté navyše tak, že agentúra mala povinnosť zaplatiť subjektu OL nemajetkovú ujmu spočívajúcu v psychickom a emocionálnom utrpení OL, a to v strachu a obavách z možného zneužitia, ako aj v pocite bezmocnosti a sklamania z toho, že osobné údaje nemohli byť chránené. Po druhé táto ujma vyplývala z porušenia práva na vymazanie zakotveného v článku 17 ods. 1 GDPR a k nezákonnému spracovaniu údajov obsiahnutých v predmetnom zakladajúcom dokumente, ktorý bol sprístupnený verejnosti.
Agentúra v opravnom prostriedku v rámci vnútroštátneho konania na miestne najvyššom správnom súde tvrdila, že nie je len prevádzkovateľom, ale aj príjemcom osobných údajov poskytnutých v rámci registračného konania spoločnosti „Praven Shtit Konsulting“. Okrem toho tvrdila, že agentúra nedostala žiadnu kópiu predmetnej zakladajúcej listiny, v ktorej boli osobné údaje OL, ktoré nemali byť sprístupnené verejnosti, zahladené, hoci o to požiadala pred zápisom tejto spoločnosti do obchodného registra.
Miestny najvyšší správny orgán sa obrátil na Súdny dvor EÚ vo veci prejudiciálnych otázok týkajúcich sa okrem iného aj výkladu článku 17 nariadenia GDPR.
Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-200/23 judikoval, že: „…článok 17 nariadenia 2016/679 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave alebo praxi členského štátu, ktorá vedie orgán zodpovedný za vedenie obchodného registra tohto členského štátu k zamietnutiu akejkoľvek žiadosti o vymazanie osobných údajov, ktoré nie sú vyžadované … právom tohto členského štátu a ktoré sú obsiahnuté v zakladajúcej listine spoločnosti zverejnenej v tomto registri, ak kópia tejto listiny, v ktorej boli tieto údaje vymazané, nebola tomuto orgánu poskytnutá v rozpore s procesnými pravidlami stanovenými touto právnou úpravou.“
Z uvedeného je zrejmé, že právo jednotlivca priznané článkom 17 nariadenia GDPR má skutočne veľmi široký rozsah.
6. EX OFFO APLIKÁCIA PRÁVA BYŤ ZABUDNUTÝM
Judikatúra Súdneho dvora EÚ dala vnútroštátnym orgánom pre ochranu osobných údajov právomoc nariadiť vymazanie osobných údajov z verejných registrov, resp. online prostredia, a to z úradnej moci.
Príkladom môže byť rozhodnutie vo veci C-46/23.
Vo februári 2020 sa v Maďarsku správa Újpestu rozhodla poskytnúť finančnú podporu obyvateľom, ktorí patrili do kategórie osôb zraniteľných v dôsledku pandémie COVID-19 a ktorí spĺňali určité podmienky oprávnenosti.
Na tento účel sa obrátila na maďarskú štátnu pokladnicu a úrad okresnej vlády so žiadosťou o získanie osobných údajov potrebných na overenie podmienok oprávnenosti. Tieto informácie zahŕňali najmä základné údaje o totožnosti a čísla sociálneho zabezpečenia fyzických osôb. Maďarská štátna pokladnica a okresný úrad poskytli požadované údaje.
Na účely vyplatenia finančnej podpory prijala mestská správa Mestskú vyhlášku č. 16/2020. (IV. 30.) o zavedení systému Újpest+ Megbecsülés, ktorá bola zmenená a doplnená mestskou vyhláškou č. 30/2020. Tieto vyhlášky obsahovali požiadavky na oprávnenosť pre takto zavedenú podporu. Mestská správa Újpest zhromaždila prijaté osobné údaje v databáze zriadenej na vykonávanie svojho systému podpory a pre každý súbor údajov vytvorila jedinečný identifikátor a čiarový kód.
Maďarský dozorný orgán začal 2. septembra 2020 z vlastnej iniciatívy vyšetrovanie spracovania osobných údajov, na ktorých bol založený vyššie uvedený systém podpory. V rozhodnutí z 22. apríla 2021 orgán zistil, že správa Újpest porušila niekoľko ustanovení nariadenia GDPR.
Konkrétne zistil, že správa Újpest neinformovala dotknuté osoby v lehote jedného mesiaca o kategóriách osobných údajov spracúvaných v rámci tohto systému, o účeloch predmetného spracúvania ani o tom, ako si tieto osoby môžu uplatniť svoje práva v tejto súvislosti.
Maďarský dozorný orgán nariadil mestskej správe Újpest podľa článku 58 ods. 2 písm. d) GDPR vymazať osobné údaje dotknutých osôb, ktoré podľa informácií poskytnutých okresným úradom a maďarskou štátnou pokladnicou mali síce nárok na túto podporu, ale nepožiadali o ňu. Zistil, že maďarská štátna pokladnica aj okresný úrad porušili ustanovenia týkajúce sa spracovania osobných údajov týchto osôb. Taktiež nariadil mestskej správe Újpest a maďarskej štátnej pokladnici zaplatiť pokutu za ochranu údajov.
Konaním o správnom preskúmaní napadla správa Újpestu rozhodnutie maďarského dozorného orgánu s odôvodnením, že nemá právomoc podľa článku 58 ods. 2 písm. d) GDPR nariadiť vymazanie osobných údajov bez žiadosti dotknutej osoby v zmysle článku 17 tohto nariadenia. Podľa správy Ujpestu je právo na vymazanie stanovené v článku 17 GDPR chápané výlučne ako právo dotknutej osoby.
Súdny dvor EÚ však v rozhodnutí C-46/23 prijal odlišný záver a konštatoval, že „dozorný orgán členského štátu je oprávnený pri výkone svojich nápravných právomocí stanovených v týchto ustanoveniach nariadiť prevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi vymazať nezákonne spracované osobné údaje, a to aj v prípade, že dotknutá osoba nepodala žiadnu žiadosť na tento účel s cieľom uplatniť si svoje práva podľa článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia.“
7. ŠIRŠÍ ROZSAH PRÁVA BYŤ ZABUDNUTÝM
Ako sme uviedli, právo na zabudnutie sa vzťahuje na právo osoby na odstránenie súkromných informácií o nej z internetových vyhľadávaní a iných adresárov. Prípady týkajúce sa práva na zabudnutie často zahŕňajú vyvažovanie medzi právom dotknutej osoby na súkromný život podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“) a právom prevádzkovateľa údajov na slobodu prejavu podľa článku 10 EDĽP.
V ďalších prípadoch Vám zhrnieme tentokrát právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci práva na zabudnutie versus právo na slobodu prejavu.
Za účelom vyváženia medzi právom na slobodu prejavu a právom na súkromný život stanovil Európsky súd pre ľudské práva relevantné zásady pre takéto vyváženie, teda pre test proporcionality, v rozsudku Axel Springer AG proti Nemecku.
Pri teste proporcionality musí byť brané do úvahy nasledovné: (i) musí ísť o príspevok k diskusii vo všeobecnom záujme, (ii) posúdenie známosti dotknutej osoby, (iii) správanie dotknutej osoby voči médiám, (iv) spôsob získavania predmetných informácií, (v) obsah, forma a dôsledky zverejnenia a (vi) závažnosť sankcie.
Hoci v danom prípade nešlo v danom čase ešte o posudzovanie práva byť zabudnutým podľa článku 17 nariadenia GDPR, test proporcionality bol relevantným pre ďalší prelomový prípad posudzovaný ESĽP, a to prípad Biancardi proti Taliansku.
V danom prípade už ESĽP posudzoval aj článok 17 nariadenia GDPR. Samotný rozsudok ESĽP v tomto prípade obsahuje posúdenie povinnosti odstrániť z internetového indexu materiál vzťahujúcej sa nielen na poskytovateľov internetových vyhľadávačov, ale aj na správcov novín alebo novinárskych archívov prístupných cez internet.
Rozsudok ESĽP v prípade Biancardi proti Taliansku z 25. novembra 2021 rozšíril rozsah práva na zabudnutie.
Prípad Biancardi sa týka novinového článku z roku 2008, ktorý opisuje bitku a bodnutie v reštaurácii. Sťažovateľ na ESĽP, pán Biancardi, bol v občianskoprávnom konaní v Taliansku uznaný zodpovedným za uverejnenie článku o incidente na webovej stránke svojich novín bez toho, aby odstránil súvisiace štítky – napriek tomu, že bol o to požiadaný.
Sťažoval sa, že to bolo porušením jeho práva na poskytovanie informácií podľa článku 10 EDĽP.
V predmetnom článku boli mená osôb zapojených do incidentu, teda rodina, ktorá vlastnila reštauráciu (dvaja bratia a ich synovia), a boli uvedené podrobnosti o súvisiacom trestnom konaní.
V roku 2010 jeden z dvoch bratov (žalobca v konaní v Taliansku) a jeho reštaurácia zaslali pánovi Biancardimu formálne oznámenie podľa talianskeho práva, v ktorom žiadali o odstránenie článku z internetu. Pán Biancardi to odmietol a žalobca podal žalobu na Okresnom súde v Chieti proti spoločnosti Google a pánovi Biancardimu podľa talianskeho zákona o ochrane osobných údajov.
Počas prebiehajúceho konania pán Biancardi odstránil článok z indexu v snahe urovnať spor. Vzhľadom na to okresný súd rozhodol, že nie je potrebné opätovne preskúmať žiadosť o odstránenie článku. Napriek tomu priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla od okamihu, keď v septembri 2010 poslal formálnu žiadosť o odstránenie článku, do okamihu, keď pán Biancardi článok odstránil z indexu v máji 2011.
Počas tohto obdobia spracovanie osobných údajov žalobcu nebolo v súlade s kódexom ochrany osobných údajov a ľahký prístup k informáciám o trestnom konaní prostredníctvom internetu porušil jeho právo na rešpektovanie súkromného života.
Právo pána Biancardiho na slobodu prejavu nemohlo prevážiť nad právom žalobcu na súkromný život: právo širokej verejnosti na informácie bolo uspokojené v období od prvého uverejnenia článku (2008) až po formálnu žiadosť o jeho odstránenie (2010). Toto rozhodnutie potvrdil Najvyšší súd Talianska, ktorý zdôraznil, že nezákonnosť spracovania údajov žalobcu spočívala v skutočnosti, že článok bol ľahko dostupný celé mesiace po odoslaní formálnej výzvy na jeho odstránenie z indexu.
Pán Biancardi následne podal sťažnosť na ESĽP, v ktorej tvrdil porušenie svojich práv podľa článku 10 EDĽP.
Súd poznamenal, že tento konkrétny prípad sa líši od jeho predchádzajúcej judikatúry. Netýka sa obsahu publikácie ani spôsobu, akým bola zverejnená – s anonymizáciou alebo bez nej – ale skôr toho, či žalobca neodstránil materiál z indexu.
Rozsah právnych úvah pred ESĽP bol dvojaký, a to či (i) bola porušená sloboda prejavu pána Biancardiho tým, že bol uznaný zodpovedným za odmietnutie odstránenia materiálu z indexu, a (ii) či možno povinnosť odstrániť materiál z indexu rozšíriť aj na administrátorov alebo novinárov, a nie len na vyhľadávače (ako je to v prípade Google Spain, ktorý uvádzame vyššie).
Najskôr súd definoval pojem vyradenie z indexu ako „činnosť vyhľadávača spočívajúcu v odstránení internetových stránok zverejnených tretími stranami, ktoré obsahujú informácie týkajúce sa tejto osoby, z iniciatívy jeho prevádzkovateľov zo zoznamu zobrazených výsledkov (po vyhľadávaní vykonanom na základe mena osoby).“
V tomto konkrétnom prípade však bol prevádzkovateľom novinár, čo pridáva ďalší rozmer žiadosti jedného z dvoch bratov o odstránenie článku z indexu.
Súd potvrdil, že takáto žiadosť skutočne predstavovala zásah do práva pána Biancardiho na slobodu prejavu podľa článku 10 EDĽP. S výhradou kritérií stanovených ďalej v článku 10 EDĽP, aby bol takýto zásah zákonný, musí byť ustanovený zákonom, mať legitímny cieľ a byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Keďže žiadosť jedného z bratov bola ustanovená talianskym právom a sledovala legitímny cieľ ochrany povesti iných, boli splnené prvé dve požiadavky. Súd tak musel posúdiť nevyhnutnosť opatrenia v demokratickej spoločnosti. To zahŕňalo vyváženie medzi právom na slobodu prejavu (príspevok pána Biancardiho k verejnej diskusii) a právom žiadateľa na súkromný život. Súd zopakoval relevantné zásady pre takéto vyváženie, ako sú stanovené v rozsudku Axel Springer.
Keďže však článok sa týkal nie veľmi známej osoby a bol uverejnený online, súd poznamenal, že skutkové rozdiely medzi týmto prípadom a prípadom Axel Springer si vyžadujú flexibilné uplatnenie týchto kritérií testu proporcionality.
Dôležitými faktormi pri určovaní tejto skutočnosti boli: (i) dĺžka doby, počas ktorej bol článok uchovávaný online po žiadosti, (ii) citlivosť predmetných údajov a (iii) závažnosť sankcie. Pokiaľ ide o prvý bod, súd poznamenal, že hoci trestné vyšetrovanie bratov v čase žiadosti jedného z nich stále prebiehalo, článok nebol aktualizovaný od roku 2008. Súd pripomenul, že časom sa právo žiadateľa na šírenie informácií znižuje, zatiaľ čo právo na rešpektovanie súkromného života druhej strany a povesti sa zvyšuje.
Právo byť zabudnutý môže mať rôzne formy. Môže zahŕňať žiadosti o anonymizáciu, vyradenie zo zoznamu a odstránenie údajov, ako aj iné spôsoby, ako obmedziť šírenie určitých informácií. Tým, že v tomto prípade súd rozhodol, že novinári môžu byť občianskoprávne zodpovední za odmietnutie odstránenia obsahu z indexu, rozšíril rozsah práva byť zabudnutý.
Súd prípadom Biancardi proti Taliansku zahrnul novinárov a online noviny medzi zodpovedné strany za dodržiavanie práva na zabudnutie.
Prípady sa vo veľkom rozsahu stále týkajú deindexácie, teda výkonu práva na zabudnutie v rámci internetových vyhľadávačov.
Prípad pána Biancardiho bol jedným z prvých prípadov, v ktorom bola žiadosť o deindexáciu smerovaná primárnemu zdroju a taká žiadosť bola uznaná za legálnu a legitímnu.
Prípad Biancardi predstavuje rozšírenie rozsahu práva byť zabudnutý dvoma spôsobmi, a to: (i) potvrdenie, že novinári a noviny pôsobiace v online prostrední sú zodpovední za odstránenie článkov z indexu, keď sú o to požiadaní a (ii) po druhé, pri vyvažovaní práva na slobodu prejavu a práva na súkromný život nadobúda právo na súkromný život väčšiu váhu, keď sa prípad týka odstránenia z indexu.
Podobným prípadom ako Biancardi bol tiež prípad Hurbain proti Belgicku, ide o rozsudok ESĽP zo dňa 4. júla 2023.
Prípad Hurbain proti Belgicku sa týkal občianskoprávneho rozsudku vydaného proti sťažovateľovi, pánovi Hurbainovi, v jeho funkcii redaktora novín Le Soir , ktorý mu nariadil anonymizovať článok v jeho elektronickom archíve. Článok informoval o sérii smrteľných nehôd, ku ktorým došlo v priebehu niekoľkých dní. Uvádzal celé meno G., jedného zo zodpovedných vodičov, ktorý bol v tom čase pod vplyvom alkoholu. V roku 2000 bol G. odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. V roku 2006 bol rehabilitovaný.
Predmetný článok sa prvýkrát objavil v tlačenom vydaní novín v roku 1994. V roku 2008 vytvoril Le Soirelektronickú verziu svojich archívov od roku 1989, čím tento článok sprístupnil online.
O dva roky neskôr v roku 2010 G. požiadal noviny o anonymizáciu alebo odstránenie článku z online archívov. V žiadosti sa uvádzalo jeho povolanie lekára a skutočnosť, že článok sa okamžite objavil po zadaní jeho mena do viacerých vyhľadávačov. Le Soir odmietol odstrániť článok zo svojich archívov, ale G. vysvetlil, že upozornil správcu vyhľadávača Google, aby článok odstránil z odkazov.
V roku 2012 G. úspešne zažaloval pána Hurbaina, aby dosiahol anonymizáciu článku. Pán Hurbain v odvolaní neuspel a v roku 2016 rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Pán Hurbain s odvolaním sa na článok 10 EDĽP argumentoval, že príkaz na anonymizáciu článku porušil jeho právo na slobodu prejavu.
ESĽP konštatoval, že príkaz na anonymizáciu nebol porušením práva na slobodu prejavu.
Veľká komora ESĽP preskúmala každé z kritérií v rámci testu proporcionality a dospela k záveru, že „…vnútroštátne súdy zohľadnili …povahu a závažnosť súdnych skutočností uvedených v predmetnom článku, skutočnosť, že článok nemal žiadny aktuálny, historický ani vedecký význam a skutočnosť, že G. nebol dobre známy …prikladali dôležitosť vážnej ujme, ktorú G. utrpel v dôsledku pokračujúcej online dostupnosti článku s neobmedzeným prístupom, čo mohlo viesť k vytvoreniu „virtuálneho registra trestov“, najmä vzhľadom na čas, ktorý uplynul od pôvodného uverejnenia článku. Okrem toho po preskúmaní opatrení, ktoré by sa mohli zvážiť na vyváženie dotknutých práv – preskúmanie, ktorého rozsah bol v súlade s procesnými normami platnými v Belgicku – rozhodli, že anonymizácia článku nepredstavuje pre žiadateľa nadmernú a nepraktickú záťaž a zároveň predstavuje najúčinnejší prostriedok na ochranu súkromia G.“
Na právne závery súdu v prípadoch Biancardi a Hurbain existuje veľa protichodných názorov, najmä v rovine ohrozenia slobody slova a možného úpadku miestnej tlače a online novín.
Je však nutné dodať, že, tak, ako uvádza sudca Krenc v súhlasnom stanovisku v rozsudku Hurbain proti Belgicku, tento rozsudok v konečnom dôsledku určite „neobetuje slobodu tlače v prospech neprimeraného a nebezpečného zamerania sa na právo na rešpektovanie súkromného života tým, že núti vydavateľov správ systematicky anonymizovať svoje archívy.“
Podľa sudcu Krenca súd mal rozhodnúť iba o žalobe, ktorú G. podal proti sťažovateľovi na belgických súdoch a toto zistenie o neporušení článku 10 EDĽP sa preto týka iba konkrétnych okolností prejednávanej veci. Bolo by preto chybné vyvodzovať z tohto rozsudku akúkoľvek povinnosť vydavateľov správ systematicky anonymizovať všetok materiál vo svojich online archívoch.
Akékoľvek opatrenie týkajúce sa archívov digitálnej tlače možno prijať len na základe výslovnej a odôvodnenej žiadosti, ako to uvádza súd v bode 209, 210 a 231 rozsudku.
Napokon, pri vyvažovaní práva na slobodu slova a práva na súkromný život (a od neho odvodeného práva byť zabudnutým), sa musia brať do úvahy kritériá proporcionality, medzi ktoré patrí súčasný, historický alebo vedecký záujem článku a to, či je dotknutá osoba všeobecne známa.
Vzhľadom na značný rozsah online periodík a online článkov na internete, je na novinároch, aby sledovali svoju online históriu a zvažovali, čo je alebo nie je vhodné a potrebné na internete zverejňovať.
Napriek slobode slova musia byť novinári odbozretní, konajúci eticky a zodpovední za svoje aktivity v online priestore.
Bude zaujímavé sledovať, ako a či sa judikatúra stanovená v prípadoch Hurbain a Biancardi v budúcnosti ďalej rozšíri.
Publikované dňa 09.04.2026.

