Iné

Pripravuje sa v NR SR – Novela Zákonníka práce

  • Vydanie: ULC PRO BONO 12/2010

Na pôde NR SR bol v prvom čítaní prerokovaný návrh novely Zákonníka práce, ktorý má zabezpečiť zosúladenie právneho stavu v SR s európskym, a to predovšetkým v otázkach uplatňovania zásady rovnakého zaobchádzania.

V dôsledku povinnosti Slovenskej republiky transponovať do slovenského právneho poriadku právo Európskej únie pripravuje Národná rada SR novelu zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Ďalším dôvodom predloženia predmetného návrhu je stanovisko Európskej komisie, ktoré zaslala Slovenskej republike v júni 2010 z dôvodu netransponovania článku 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/73/ES zo dňa 23. septembra 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami.

Na základe požiadavky Európskej komisie sa navrhuje presnejšie vymedziť vzťah medzi antidiskriminačným zákonom a Zákonníkom práce. Podľa Európskej komisie znenie čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce nie je v súlade s právom Európskej únie ani s antidiskriminačným zákonom. Antidiskriminačný zákon stanovuje všeobecný rámec (ako lex generalis) pre uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania (napr. v ust. § 2a – definícia pojmu diskriminácia, v ust. § 2 ods. 1 – vymedzenie dôvodov, na základe ktorých nemožno diskriminovať) ako aj prípustné rozdielne zaobchádzanie (napr. v ust. § 8 ods. 1 – všeobecný dôvod pre prípustné rozdielne zaobchádzanie). Uvedený nesúlad vedie k zníženiu jasnej interpretácie vzťahu medzi predmetnými dvoma právnymi predpismi a môže viesť k ich nesprávnej aplikácii. Použitie spojky „alebo“ v spojení „ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod“ v čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce doviedol Európsku komisiu k záveru, že vymedzenie výnimky (prípustného rozdielneho zaobchádzania) v čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce nie je jasné a je omnoho širšie, ako je to uvedené v ustanoveniach smernice. Na základe požiadavky Európskej komisie sa preto navrhuje upraviť výnimku z aplikácie zásady rovnakého zaobchádzania (prípustné rozdielne zaobchádzanie), v ktorej je potrebné vymedziť, že rozdielne zaobchádzanie je možné len v prípade, ak dôvod, prečo sa má rozdielne zaobchádzať s fyzickou osobou, vyplýva z povahy činnosti, ktorá sa má vykonávať alebo z okolností, za ktorých sa má takáto činnosť vykonávať.

Z vyššie uvedených dôvodov sa v čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce navrhuje doplniť odkaz na antidiskriminačný zákon, ktorý ako právny predpis lex generalis upravuje zásadu rovnakého zaobchádzania a prípustné rozdielne zaobchádzanie.

Zmeny v čl. 6 Základných zásad Zákonníka práce a ustanovení § 157 a § 161 Zákonníka práce sa navrhujú z dôvodu záujmu Slovenskej republiky vyhovieť požiadavke Európskej komisie tak, aby boli v súlade so smernicou 76/207/EHS v znení smernice 2002/73/ES.

Podľa Súdneho dvora Európskej únie je oprávnené, ak vnútroštátne právne predpisy chránia biologický stav ženy v čase tehotenstva a po pôrode a chránia osobitný vzťah medzi ženou a jej dieťaťom počas obdobia, ktoré nasleduje po narodení dieťaťa. Návrh novely zvyšuje ochranu pracovných podmienok matky v čase návratu z materskej dovolenky a zabezpečuje právo na prospech, na ktorý by žena mala právo, ak by na materskú dovolenku nenastúpila.

V ust. § 166 Zákonníka práce sa navrhuje spresnenie vymedzenia, kedy končí nárok na rodičovskú dovolenku a súčasne sa navrhuje vloženie ods. 3, v zmysle ktorého by bola definovaná povinnosť rodičov – muža a ženy, ktorí nastupujú na materskú a rodičovskú dovolenku, písomne oznámiť svojmu zamestnávateľovi predpokladaný deň jej nástupu, jej skončenia, ako aj prípady zmeny týkajúcej sa nástupu, prerušenia a skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky. V nadväznosti na túto povinnosť sa ustanovuje lehota, v rámci ktorej budú muž a žena povinní písomne upovedomiť zamestnávateľa o svojom úmysle uplatniť svoje právo na materskú a rodičovskú dovolenku, a to mesiac vopred.

Ďalej sa navrhuje vloženie nového ust. § 243a, ktoré by vymedzilo podmienky zriadenia európskej zamestnaneckej rady alebo prerokovania iného postupu informovania zamestnancov. Nové ustanovenie by stanovilo zodpovednosť ústredného vedenia za vytvorenie podmienok a poskytnutie prostriedkov, ktoré sú potrebné na zriadenie európskej zamestnaneckej rady alebo zavedenie iného postupu informovania zamestnancov a prerokovania s nimi. V ods. 2 § 243a sa navrhuje upraviť tie pravidlá, ktoré zamestnancom priznajú právo na informácie, ktoré im umožnia určiť, či ich zamestnávateľ je zamestnávateľom, ktorý spĺňa podmienky na zriadenie európskej zamestnaneckej rady alebo zavedenie iného postupu informovania zamestnancov a prerokovania s nimi alebo či patrí do skupiny zamestnávateľov, v ktorej môže byť európska zamestnanecká rada zriadená, príp. zavedený iný postup informovania zamestnancov a prerokovania s nimi.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-62/99, C-440/00, C-349/01) vyplýva, že navrhované ust. § 243a ods. 2 bude musieť byť vykladané extenzívne. Zamestnanci (alebo ich zástupcovia) sa môžu priamo obrátiť na ústredné vedenie, ktoré je následne povinné získať informácie od ostatných zamestnávateľov patriacich do skupiny zamestnávateľov pôsobiacich na území členských štátov, a to bez ohľadu na to, či ústredné vedenie, ktoré bolo o informáciu požiadané, je skutočným ústredným vedením alebo predpokladaným ústredným vedením a bez ohľadu na to, či predpokladané ústredné vedenie môže v rámci štruktúry skupiny zamestnávateľov vykonávať nejaký vplyv nad ostatnými zamestnávateľmi a či mu skutočné ústredné vedenie nachádzajúce sa mimo členských štátov poskytlo potrebné informácie.

Kontaktný formulár

Sme pripravení naplniť Vaše práva.
Kontaktujte nás!

Zadajte vašu e-mailovú adresu.
Zadajte vaše telefónne čislo.
Napíšte nám správu.
Súhlaste so spracovaním osobných údajov.

Správa sa odosiela ....