Iné

Sťahovanie kópií audiovizuálnych a zvukových diel z internetu

  • Vydanie: ULC PRO BONO 4/2014

V zmysle aktuálne platného znenia Autorského zákona na Slovensku nie je vyhotovovanie rozmnoženiny zverejneného diela pre osobné účely bez potreby súhlasu autora a bez akejkoľvek náhrady, nezákonné. Súdny dvor Európskej únie dňa 10. apríla 2014 vyslovil rozsudok, ktorý do predmetnej oblasti práva duševného vlastníctva prináša jednotiace stanovisko.

Dňa 10. apríla 2014 Súdny dvor Európskej únie vyniesol rozsudok vo veci C-435/12, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Holandska zo dňa 21. septembra 2012 a doručený Súdnemu dvoru dňa 26. septembra 2012, ktorý súvisel s konaním medzi ACI Adam BV a i. proti Stichting de Thuiskopie a Stichting Onderhandelingen Thuiskopie vergoeding.

V našom článku si Vám dovoľujeme prezentovať, aké zmeny rozsudok priniesol a čo uvedené zmeny znamenajú pre členské štáty Európskej únie, a teda aj pre Slovenskú republiku. Na tento účel považujeme za nevyhnutné v krátkosti uviesť podstatu súdneho sporu a prejudiciálnych otázok, o ktorých Súdny dvor rozhodoval.

Základom konania o prejudiciálnych otázkach boli nároky vznesené u holandských súdov obchodnými spoločnosťami, ktoré sú dovozcovia a vývozcovia prázdnych nosičov (ACI Adam BV a ďalšie) a dvoma nadáciami (Stichting de Thuiskopie a Stichting Onderhandelingen Thuiskopie vergoeding), a to ohľadom povinnosti uvedených spoločností odvádzať poplatky z nenahraných nosičov autorským organizáciám. Podstatou predložených prejudiciálnych otázok bolo, či tieto poplatky (podľa slovenského práva nazývané aj ako tzv. náhradné odmeny, ktoré sa následne vyplácajú autorom) majú zohľadňovať aj rozmnožovanie z nelegálnych zdrojov, alebo či môžu byť vyberané len z takého rozmnožovania pre osobnú potrebu, ktoré ako zdroj využíva oprávnenú rozmnoženinu diela. Uvedené dovozné a vývozné spoločnosti sa domnievali, že nie je správne, že suma poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie zohľadňuje okrem iného aj ujmu, ktorá prípadne vznikla nositeľom autorských práv na základe rozmnoženín vyhotovených z nelegálneho zdroja.

Normatívnym základom pre túto oblasť autorského práva je v rámci úniového práva okrem iných, smernica Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „2001/29″ alebo „smernica„). Článok 2 predmetnej smernice upravuje skutočnosť, že členské štáty únie ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti (1) pre autorov k ich dielam; (2) pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov; (3) pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom; (4) pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov a (5) pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.

Článok 5 predmetnej smernice hovorí o obmedzení autorského práva na vyhotovovanie rozmnoženiny pre osobnú potrebu. Podľa jeho odseku 2 písm. b) členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 vo vzťahu k rozmnožovaniu na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu, v ktorej sa zohľadní uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení uvedených v článku 6 na dotknuté dielo alebo predmet ochrany.

Odsek 5 predmetného článku hovorí, že výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany, a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv. Pre účely prezentovania rozsudku a zmeny, ktorú prináša, nie je potrebné uvádzať znenie odsekov 1, 3 a 4 a ďalších písmen odseku 2.

Práve v súvislosti s uvedeným článkom došlo k položeniu prejudiciálnej otázky v tom zmysle, či sa má obmedzenie z autorského práva na vyhotovovanie rozmnoženiny pre osobnú potrebu (súkromné použitie) v čl. 5 ods. 2 v spojení s článkom 5 ods. 5 smernice vykladať v tom zmysle, že platí bez ohľadu na to, či sa exempláre diela, z ktorého rozmnoženiny pochádzajú, dostali do dispozičnej moci príslušnej fyzickej osoby legálne, respektíve nelegálne alebo toto obmedzenie platí iba pre rozmnoženiny vyhotovené z exemplárov, ktoré sa do dispozičnej moci príslušnej fyzickej osoby dostali bez toho, aby bolo porušené autorské právo (t.j. iba legálne).

Súdny dvor Európskej únie teda rozhodoval o tom, či uvedené články smernice bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nerozlišuje medzi situáciou, v ktorej je zdroj, z ktorého sa vyhotoví rozmnoženina na súkromné použitie, legálny, a situáciou, v ktorej je tento zdroj nelegálny.

Dodajme, že slovenská právna úprava nepozná rozlišovanie legálnych a nelegálnych zdrojov. Ustanovenie § 24 zákona č. 618/2003 Z. z. Autorský zákon v platnom znení (ďalej len „autorský zákon“) upravuje tzv. vyhotovenie rozmnoženiny zverejneného diela, pričom v zmysle odseku 1 môže fyzická osoba vyhotoviť rozmnoženinu zverejneného diela bez súhlasu autora pre svoju osobnú potrebu a na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný; za také použitie nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu. Autorský zákon však priznáva autorovi právo na tzv. náhradu odmeny. Náhrada odmeny autorovi znamená skutočnosť, že autorovi príslušná organizácia kolektívnej správy vypláca sumy, ktoré jej uhradia príslušné subjekty. Tejto problematike sme sa v našom bulletine venovali minulý rok, preto odkazujeme na príslušný článok: http://www.ulclegal.com/sk/bulletin-pro-bono/ine/4947-zakonne-licencie-v-autorskom-prave.

Holandská právna úprava je v tomto smere obdobná. Ustanovenie § 1 Auteurswet, Stb. 2008, č. 538 (ďalej len „holandský autorský zákon“) priznáva autorovi literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela alebo jeho právnym nástupcom výlučné právo vyhotovovať najmä rozmnoženiny tohto diela, s výhradou obmedzení stanovených zákonom.

Ustanovenie § 16c ods. 1 a 2 holandského autorského zákona zavádza zásadu poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie, podľa ktorého sa za porušenie autorského práva k literárnym, vedeckým alebo umeleckým dielam nepovažuje vyhotovenie rozmnoženiny celého alebo časti diela prostredníctvom nosiča určeného na výkon, šírenie alebo výklad diela, pokiaľ vyhotovenie rozmnoženiny priamo alebo nepriamo neslúži na obchodný účel, ale slúži len na osobnú potrebu, na štúdium alebo na súkromné účely fyzickej osoby, ktorá rozmnoženinu vyhotovuje. Odsek 2 uvádza, že za vyhotovenie rozmnoženiny v zmysle odseku 1 sa musí zaplatiť primeraná odmena v prospech autora alebo jeho právnych nástupcov. Povinnosť zaplatiť odmenu má výrobca alebo dovozca nosičov v zmysle odseku 1.

Pokiaľ sa vrátime k úvodu nášho článku a uvedený právny rámec aplikujeme na konkrétny súdny spor, spoločnosť ACI Adam a ďalšie, sú povinné platiť dvom nadáciám poplatky za rozmnoženiny vytvorené pre súkromné účely. Ako sme už uviedli, spoločnosti namietali nekorektnosť právnej úpravy, že poplatky zohľadňujú ujmu, ktorá prípadne vznikla nositeľom autorských práv na základe rozmnoženín vyhotovených z nelegálneho zdroja, čím došlo k iniciovaniu súdneho konania v Holandsku, z ktorého vzišlo súdne konanie o prejudiciálnych otázkach iniciované Najvyšším súdom Holandska.

Súdny dvor pred tým, ako dospel k interpretácií článku 5 uviedol, že podľa svojej ustálenej
judikatúry sa ustanovenia smernice, ktoré sa odchyľujú od všeobecnej zásady zakotvenej v tej istej smernici, musia vykladať reštriktívne a doslovne.

Takýto výklad vyžaduje, aby sa článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 chápal v tom zmysle, že hoci výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie zakazuje nositeľom autorských práv (autorom, ich dedičom) dovolávať sa svojho výlučného práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnoženiny vo vzťahu k osobám, ktoré vyhotovujú súkromné rozmnoženiny ich diel, neznamená to, že toto ustanovenie nad rámec uvedeného výslovne stanoveného obmedzenia ukladá nositeľom práv povinnosť znášať porušovanie svojich práv, ktoré môže súvisieť s vyhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie.

Z toho vyplýva, že členské štáty majú možnosť voľby, či zavedú rôzne výnimky stanovené v článku 5 tejto smernice, a to v súlade s právnymi tradíciami, ako náhle sa však rozhodli zaviesť určitú výnimku, musí sa táto výnimka uplatňovať jednotne, aby nemohla ohroziť cieľ zabezpečenia riadneho fungovania vnútorného trhu sledovaný smernicou 2001/29. V prostredí Slovenskej republiky je takouto výnimkou práve ust. § 24 odsek 1 autorského zákona.

Súdny dvor vo svojom rozsudku ďalej uvádza, že prípadná existencia možnosti členských štátov prijať či neprijať právne predpisy umožňujúce, aby sa rozmnoženiny na súkromné použitie vyhotovili aj z nelegálneho zdroja by jednoznačne znamenala zásah do riadneho fungovania vnútorného trhu. Cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry (v tomto smere Súdny dvor s najväčšou pravdepodobnosťou myslí práve sťahovanie audiovizuálnych a zvukových diel z internetu) sa nesmie dosahovať za cenu obetovania prísnej ochrany práv alebo tolerovaním nelegálnych foriem distribúcie falšovaných alebo pirátskych diel.

Podľa Súdneho dvora tak nemožno tolerovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nerozlišuje medzi rozmnoženinami na súkromné použitie vyhotovenými z legálneho zdroja a rozmnoženinami vyhotovenými z falšovaného alebo pirátskeho zdroja. Okrem toho uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej (teda holandská právna úprava), ktorá nerozlišuje, či zdroj, z ktorého bola vyhotovená rozmnoženina na súkromné použitie, je legálny alebo nelegálny, môže porušiť určité podmienky stanovené v článku 5 ods. 5 smernice 2001/29.

Dodajme, že slovenská právna úprava je holandskej právnej úprave v tomto smere podobná, respektíve je totožná. Ak teda aplikujeme rozsudok Súdneho dvora na náš autorský zákon, nie je v aktuálne platnej podobe v súlade s rozsudkom, a teda sekundárnym úniovým právom ako takým.

Ak by sa na jednej strane pripustilo, že takéto rozmnoženiny možno vyhotoviť z nelegálneho zdroja, podporovalo by to obeh falšovaných alebo pirátskych diel, čím by sa nevyhnutne znížil objem predaja alebo iných legálnych transakcií súvisiacich s chránenými dielami, čo by zasahovalo do bežného používania diel. Takáto vnútroštátna právna úprava môže podľa odôvodnenia Súdneho dvora spôsobiť nositeľom autorských práv neodôvodnenú ujmu.

Z vyššie uvedených úvah odôvodnenia rozsudku vyplýva, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na prípad, keď sa rozmnoženiny na súkromné použitie vyhotovili z nelegálneho zdroja.

Ďalším argumentom, ktorý Súdny dvor pri určení, že vytváranie kópií z nelegálnych zdrojov je v rozpore s úniovým právom aplikoval, je stránka poplatkov alebo primeranej kompenzácie v prospech nositeľov autorských práv. Členské štáty, ktoré sa rozhodnú zaviesť do svojho vnútroštátneho práva výnimku pre rozmnoženiny na súkromné použitie (zákonná licencia alebo zákonné obmedzenie autorského práva), sú povinné upraviť vyplatenie „primeranej kompenzácie“ v prospech nositeľov práv. V prostredí Slovenskej republiky ide o spomínané právo na náhradu odmeny. Účelom tohto práva je „odškodniť“ autorov za používanie rozmnoženiny ich chránených diel na súkromné použitie bez ich povolenia, ide teda o istú protihodnotu za ujmu spôsobenú autorom, ktorá vznikla v dôsledku takejto rozmnoženiny bez ich súhlasu.

Osoba, ktorá spôsobila takúto ujmu, t. j. osoba, ktorá na svoje súkromné použitie vyhotoví (teda stiahne film alebo hudbu) rozmnoženinu chráneného diela bez toho, aby predtým požiadala o povolenie uvedeného nositeľa práv, je povinná nahradiť ujmu súvisiacu s týmto vyhotovovaním rozmnoženiny tým, že tomuto nositeľovi práv zaplatí kompenzáciu. Vzhľadom na praktické ťažkosti súvisiace s takýmto systémom primeranej kompenzácie, existujú poplatky, ktoré neuhrádzajú priamo dotknuté súkromné osoby vyhotovujúce rozmnoženinu, ale právnické osoby, ktoré môžu preniesť výšku tohto poplatku do ceny za sprístupnenie zariadení, prístrojov a nosičov na vyhotovovanie rozmnoženín, alebo do ceny služby poskytnutia rozmnoženiny, pričom tento poplatok v konečnom dôsledku znáša súkromný užívateľ, ktorý túto cenu zaplatí.

Systém poplatkov za rozmnoženinu na súkromné použitie, ako je systém v Holandsku (obdobný ako na Slovensku), ktorý nerozlišuje, pokiaľ ide o výpočet primeranej kompenzácie, ktorá sa má vyplatiť oprávneným osobám, medzi situáciou, kedy je zdroj, z ktorého sa vyhotoví rozmnoženina na súkromné použitie, legálny, a situáciou, v ktorej je tento zdroj nelegálny, nedodržiava podľa Súdneho dvora primeranú rovnováhu. V takom systéme sa vzniknutá ujma, a teda výška primeranej kompenzácie, ktorá sa má vyplatiť oprávneným osobám, vypočíta na základe kritéria ujmy spôsobenej autorom tak v dôsledku rozmnoženín na súkromné použitie vyhotovených z legálneho zdroja, ako aj v dôsledku rozmnoženín vyhotovených z nelegálneho zdroja. Takto vypočítaná suma sa potom v konečnom dôsledku odrazí v cene, ktorú užívatelia predmetov ochrany zaplatia v okamihu, keď sa im dajú k dispozícii zariadenia, prístroje a nosiče umožňujúce vyhotoviť rozmnoženiny na súkromné použitie.

Všetci užívatelia, ktorí nadobudnú takéto zariadenie, prístroje alebo nosiče sú tak nepriamo potrestaní, pretože tým, že znášajú zaťaž spojenú s poplatkom stanoveným bez ohľadu na to, či je zdroj, z ktorého sa vyhotovujú takéto rozmnoženiny, legálny či nelegálny, nevyhnutne prispievajú na náhradu ujmy spôsobenej vyhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie z nelegálneho zdroja, ktoré smernica 2001/29 v zmysle prezentovaného rozsudku nepovoľuje. Takúto situáciu podľa Súdneho dvore tiež nemožno považovať za situáciu spĺňajúcu podmienku primeranej rovnováhy, ktorú treba nájsť medzi právami a záujmami oprávnených osôb, ktorým prináleží primeraná kompenzácia, na jednej strane a právami a záujmami týchto uvedených užívateľov, na strane druhej. Z uvedeného vyplýva, že ani po dovozcoch a výrobcoch dovážajúcich a vyrábajúcich nepoužité prázdne nosiče nemožno požadovať, aby v nimi odvádzaných poplatkoch nahradzovali autorom aj ujmu za nahranie rozmnoženín z nelegálnych zdrojov.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné podľa Súdneho dvora na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že právo Únie, konkrétne článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 v spojení s odsekom 5 tohto článku, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá nerozlišuje medzi situáciou, v ktorej je zdroj, z ktorého sa vyhotoví rozmnoženina na súkromné použitie, legálny, a situáciou, v ktorej je tento zdroj nelegálny.

Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť v deň vyhlásenia, teda 10. apríla 2014. Judikatúra Súdneho dvora je prameň európskeho práva na sekundárnej úrovni. V prípadoch, kedy Súdny dvor podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v individuálnych rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií Európskej únie, má judikatúra Súdneho dvora všeobecnú záväznosť. To znamená, že jeho výkladom sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal (v tomto prípade Najvyšší súd Holandska) či štát alebo inštitúcia Európskej únie, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty a ich orgány.

V prostredí Slovenskej republiky uvedené značí, že je možné očakávať novelizáciu autorského zákona, aby jeho ustanovenia boli konformné s prezentovaným rozsudkom.

Súdny dvor sa vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadruje ku skutočnosti, čo možno za nelegálny zdroj považovať a nevyjadruje sa ani k trestnoprávnej stránke uvedenej problematiky.

Často skloňovaná trestnoprávna rovina však má na Slovensku svoju oporu priamo v štvrtom diely piatej hlavy zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v platnom znení. Ustanovenie § 283 upravuje skutkovú podstatu trestného činu porušovania autorského práva. Základná skutková podstata v odseku 1 určuje, že kto neoprávnene zasiahne do zákonom chránených práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu alebo zvukovo-obrazovému záznamu, rozhlasovému vysielaniu alebo televíznemu vysielaniu alebo databáze, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Keďže ust. § 24 odsek 1 autorského zákona sa po novom v zmysle judikatúry Súdneho dvora musí aplikovať iba na rozmnoženiny vytvorené z legálnych zdrojov, znamená to, že v súčasnosti už vyhotovenie rozmnoženiny zverejneného audiovizuálneho alebo zvukového diela z nelegálneho zdroja napĺňa na Slovensku skutkovú podstatu trestného činu porušovania autorského práva.

Kontaktný formulár

Sme pripravení naplniť Vaše práva.
Kontaktujte nás!

Zadajte vašu e-mailovú adresu.
Zadajte vaše telefónne čislo.
Napíšte nám správu.
Súhlaste so spracovaním osobných údajov.

Správa sa odosiela ....