Najmä advokáti sa pri ochrane práv a oprávnených záujmov svojich klientov mnohokrát stretli s pojmom takzvaného šikanózneho výkonu práva. Tento pojem je právnej a odbornej verejnosti známy, prioritne v rámci procesného práva a pri obhajobe práv klientov. Laická verejnosť sa však pravdepodobne s pojmom šikanózny výkon práva alebo zneužitie práva ešte nestretla.
V praxi advokátov, ale aj súdov a iných štátnych orgánov, sa v súčasnosti možno stále viac a viac stretnúť so situáciami, kedy subjekty súkromnoprávnych, ale aj verejnoprávnych vzťahov využívajú tzv. zdanlivo zákonné prostriedky s cieľom dosiahnuť nedôvodné zvýhodnenie. V prípade tzv. šikanózneho výkonu práva subjekty síce postupujú formálne v súlade so zákonom, avšak ich skutočným cieľom je dosiahnutie výhody v zjavnom rozpore s účelom zákona.
Ak je subjektívne právo vykonávané v rozpore s jeho účelom, napríklad s cieľom spôsobiť niekomu ujmu, ide o zneužitie práva. Šikanózny výkon práva je teda v širšom slova zmysle zneužitím práva. Zásada zákazu zneužitia práva nie je v zákonoch explicitne uvedená. Princíp zákazu zneužitia práva postupne definovala judikatúra súdov.
V slovenskom právnom poriadku sa v zákone explicitne zákaz zneužitia práva ustanovil až zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilným sporovým poriadkom, ktorý článkom 5 stanovuje, že: „Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.“
Šikanózny výkon práva má rastúcu tendenciu, ako z hmotnoprávneho pohľadu, tak vo sfére procesného práva. Nie je účelom tohto článku uvažovať nad dôvodmi, možno sa však domnievať, že šikanózny výkon práva je iba odrazom spoločnosti, správania sa ľudí ako subjektov súkromného práva navzájom a snaha o psychologický nátlak a hľadania možností, ako získať neodôvodnenú a nedôvodnú výhodu.
Šikanózny výkon práva predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva tým, že subjekt vykonáva svoje subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Šikanózny výkon práva je nepochybne motivovaný úmyslom. Úmysel subjektu uplatniť subjektívne právo v podobe jeho zneužitia sa prejavuje v obsahu nad rámec zaužívaných právnych úkonov alebo v nelogickom a rozpornom aplikovaní právnej normy.
So štandardným zneužitím práva sa možno stretnúť v procesnoprávnej rovine, kedy subjekty podávajú vopred zjavne neúspešné žaloby alebo žaloby v rozpore s účelom zákona.
Zneužitie výkonu práva sa samozrejme prejavuje aj v neúmernom využívaní prostriedkov, ktoré zákon subjektom súkromného práva poskytuje, opätovne najčastejšie v rovine procesného práva, kedy strany sporu predkladajú neúmerné a zjavne nepotrebné množstvo dôkazov, dôkazov, o ktorých majú vedomosť, že ich dôkazná sila je nulová, v neúmernom množstve vyjadrení.
Šikanózny výkon práva má dve formy, a to (i) využitie zákona na účel, pre ktorý ho zákonodarca nevydal, a (ii) obchádzanie zákona.
Nelegitímnosť právnych úkonov spočívajúcich v zneužití práva subjektmi súkromného práva a procesného práva spočíva predovšetkým v tom, že (i) subjekt nemá záujem na dosiahnutí cieľa konkrétneho práva, ale cieľ opačný, a to aj napriek tomu, že toto právo realizuje, (ii) subjekt právnym úkonom zneužitia práva nedokáže realizovať účel právneho úkonu, (iii) cieľ, prípadne účel práva subjekt zneužívajúci právo realizuje iba s cieľom ovplyvnenia alebo poškodenia iného.
Vo všeobecnosti je možné prijať záver, že zneužitie práva možno konštatovať v prípadoch, ak je vykonávané právo v konkrétnych situáciách vadné. Pre účely definície jednotlivých prvkov braných do úvahy pri posudzovaní právneho úkonu ako zneužívajúceho právo, je kľúčovým rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie, ktorý vo veci C-110/99 Emsland-Stärke GmbH v. Hauptzollamt Hamburg-Jonas uviedol, že: „Definícia zneužitia práva je založená na troch prvkoch: (i) objektívny prvok (získanie čistej výhody, nie ekonomický účel), (ii) subjektívny prvok (úmyselné právne relevantné chovanie) a (iii) procesný prvok.“
Ústavný súd Českej republiky uznesením pod sp. zn. III. ÚS 374/06 zo dňa 31. 10. 2007 k otázke zneužitia práva konštatoval, že zneužitím práva (abusus iuris) je konanie zdanlivo dovolené, ktorým sa má dosiahnuť výsledok nedovoleného; špecifickým prípadom zneužitia práva je šikanózne správanie (šikanózny výkon práva), ktoré spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. O správaní iba zdanlivo dovolenom ide z toho dôvodu, že objektívne právo nepozná konanie zároveň dovolené a zároveň nedovolené; zo zásady lex specialis derogat generali vyplýva, že zákaz zneužitia práva je silnejší ako dovolenie dané právom. Platí teda, že pokiaľ právna norma určité správanie dovoľuje a iná (za predpokladu, že je ho vo vyššie uvedenom zmysle zneužívané) ich zakazuje, je takéto správanie v skutočnosti nie výkonom práva, ale protiprávnym konaním.
Z rozhodovacej praxe napríklad Ústavný súd SR v rozhodnutí IV. ÚS 195/2012-66 konštatoval zneužitie práva v snahe výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu tak a uviedol, že: „Zneužitie práva, t. j., ak by účelom výkonu práva nebola realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov, ale snaha výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Šikanózny výkon práva sa musí vždy preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je takýmto výkonom práva poškodený.“
Ústavný súd SR rovnako tak v rozhodnutí II. ÚS 58/06-28 uviedol k zneužitiu práva ako ku konaniu navonok dovolenému, ktorým má byť dosiahnutie nedovoleného výsledku, nasledovné: „Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Obsahom citovaného článku ústavy je zákaz zneužitia práva vrátane vlastníckeho práva. Za zneužitie práva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie nedovoleného výsledku.“
Podľa nálezu Ústavného súdu ČR z 21. októbra 2008, sp. zn. IV. ÚS 1735/07: „Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Konanie proti dobrým mravom je konaním protiprávnym.“
Z uvedených konštatovaní vyplýva, že s princípom zákazu zneužitia práva a so šikanóznym výkonom práva sa možno stretnúť vo všetkých sférach právnych vzťahov, ako v rovine procesnej, tak v rovine hmotnoprávnej.
Konanie, ktoré je šikanózne alebo ktoré je zneužitím práva, zákony explicitne nepostihujú, avšak také konanie je v rozpore s dobrými mravmi. Jediný postih možno nájsť v už citovanom Civilnom sporovom poriadku, ktorý stanovuje, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Preto takému zneužitiu práva možno odoprieť alebo nepriznať právnu ochranu alebo právny účinok.
Civilný sporový poriadok uvádza, že právnu ochranu nepožíva iba zneužitie práva, ktoré je zjavné. Pojem zjavné je nutné vykladať vždy s ohľadom na individuálny skutkový a procesný stav.
Zneužitie práva v hmotnoprávnej rovine a procesnej rovine nemusia byť oddelenými. Spravidla zneužitie práva v hmotnoprávnej rovine má za následok sankciou v podobe neúspechu v procesnej rovine. Následkom zneužitia hmotného práva, napríklad zneužitia práv spoločníka obchodnej spoločnosti, je procesnoprávny následok, a to zamietnutie žaloby takého spoločníka, ak sa bude na súde domáhať priznaniu práva zo šikanózneho výkonu práva. Platí právna zásada, na základe ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo.
Právo rovnako tak nemôže vzniknúť, ak nemá žiadny skutkový ani právny základ. V takom prípade možno za šikanózny výkon práva považovať aj tzv. zjavne bezúspešné uplatňovanie práva. Napríklad v rozhodnutí 5Sži/6/2011 Najvyšší súd SR konštatoval, že: „O zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Svojvoľným uplatňovaním alebo bránením práva je najmä šikanózny výkon práva alebo zjavné oddialenie splnenia povinností.“
Nepriznanie právnej ochrany možno aplikovať v prípade šikanózneho výkonu práva na každý procesnoprávny úkon, vrátane podaní vo veci samej, ako aj v rozsahu podaní, ktoré nie sú podaním vo veci samej, teda na vyjadrenia a repliky v sporovom konaní.
Ako príklad zjavného zneužitia práva je možné považovať procesné úkony žalobcu ako strany sporu, ktorý napriek vedomosti o neexistencii naliehavého právneho záujmu vedome podáva žaloby na súd s cieľom psychického nátlaku na žalovanú stranu alebo s cieľom oddialiť iný právny úkon alebo obmedziť druhú sporovú stranu. Napríklad podávaním zjavne nedôvodných návrhov na neodkladné opatrenia spojených s absenciou naliehavého právneho záujmu pri žalobách o určenie existencie práva alebo vlastníckeho práva, môže byť cieľom iba nátlakové konanie smerujúce k obmedzeniu nakladania s nehnuteľnosťou alebo motivované znížením trhovej ceny nehnuteľnosti prostredníctvom zápisu poznámky o súdnom konaní na list vlastníctva.
Súdy na Slovensku sú neúmerne zaťažované mnohými podaniami a súdy týždenne evidujú niekoľko desiatok nových návrhov na začatie konania, žalôb a iných podaní. Je na každom zo subjektov súkromného práva, aby svoje konanie zvážili a obhajovali svoje skutočné práva za situácie skutočného zásahu do práv, nie iba domnelé práva alebo práva vedome vymyslené.
Publikované dňa 24.10.2024