Iné

Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul?

  • Vydanie: ULC PRO BONO 4/2014

Exekúciu je možné vykonať výlučne na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. Rozhodcovský rozsudok je v zmysle ustanovení Exekučného poriadku riadnym exekučný titulom, v praxi však prináša mnoho problémov. Aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prináša do tejto problematiky pomerne jednotiace stanovisko. V našom článku Vám prinesieme základný pohľad na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a zároveň prezentujeme stanovisko v aktuálnom uznesení Najvyššieho súdu zo dňa 30. apríla 2014.

V slovenských podmienkach sú civilné spory vo väčšej miere prejednávané klasickým spôsobom, teda súdnou cestou. Existuje viacero alternatívnych spôsobov, medzi ktoré možno zaradiť aj riešenie civilného sporu prostredníctvom rozhodcovského súdu. Ide o vyjadrenie zásady autonómie vôle subjektov právneho vzťahu, ktorí si môžu pre riešenie svojho sporu vybrať práve formu rozhodcovského konania. Rozhodcovský rozsudok ako výstupný element konania na rozhodcovskom súde možno okrem iného ponímať aj ako exekučný titul. Podľa ust. § 41 ods.2 písm. b) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“) možno exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Rozhodcovské konanie je alternatívny spôsob vo vzťahu ku klasickému súdnemu konaniu, ktorý sa v rámci alternatívnych spôsobov v praxi vyskytuje najčastejšie. Klasickému súdnemu konaniu sa v mnohých aspektoch podobá. Veľmi dôležitým rozdielom je skutočnosť, že rozhodcovský súd nie je v postavení orgánu verejnej moci. Právna úprava rozhodcovského konania vyplýva zo zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Pozitívna pôsobnosť zákona sa vzťahuje na spory, ktoré možno ukončiť súdnym zmierom. Naopak, v rámci negatívnej pôsobnosti zákon určuje, v ktorých prípadoch nemôžu subjekty právneho vzťahu využiť rozhodcovské konanie, a to pokiaľ sa spory týkajú (1) vzniku, zmeny alebo zániku vlastníckych práv a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, (2) osobného stavu, (3) núteného výkonu rozhodnutí a (4) sporov, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania.

Výstupným elementom rozhodcovského konania je rozhodnutie, čiže rozhodcovský rozsudok. Rozhoduje sa ním nielen vo veci samej, ale aj v prípade schválenia zmieru medzi účastníkmi konania. Rozhodcovský rozsudok je spôsobilým exekučným titulom, za predpokladu, že nedošlo k jeho zrušeniu. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž pripúšťa možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku (iba tuzemského) civilným súdom. Také konanie možno začať iba na základe žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prípady, kedy žalobu možno podať taxatívne vymedzuje ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom všetky prípady možno subsumovať pod pojem procesné pochybenia. Podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá odkladný účinok. Z dôvodu, aby sa žalobca prípadnej exekúcii vyhol je potrebné, aby zároveň podal návrh na odklad vykonateľnosti.

Ku charakteru rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení 3M Cdo 11/2010, v ktorom vyslovil, že „vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.“

Napriek uvedenému, neustále pretrvávajú aplikačné problémy s rozhodcovskými rozsudkami vo vzťahu k exekučnému konaniu. Dňa 30. apríla 2014 Najvyšší súd SR vo veci 5 Cdo 375/2012 uznesením rozhodol o odmietnutí dovolania, ktorým sa oprávnený z exekúcie dožadoval vrátenia veci súdu prvého stupňa. Pred tým, ako prezentujeme dôvody a argumenty súdu pre odmietnutie dovolania, považujeme za vhodné aspoň v základných črtách uviesť skutkový stav.

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie istiny vo výške 1.370,35 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom zo dňa 8. apríla 2011, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Súdny exekútor následne v zmysle ust. § 44 Exekučného poriadku požiadal Okresný súd Humenné o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Humenné uznesením zo dňa 16. decembra 2011, č. k.: 15Er 518/2011-35 žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia exekučný súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a ust. § 45 ods. 2, § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad so zákonom, pričom dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie nemožno vyhovieť. Súd je povinný v prípade rozhodcovských rozsudkov skúmať, či tieto nezaväzujú účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Súd Zmluvu o úvere z 12. decembra 2007 uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným vzhľadom na povahu zmluvných strán a čl. 2 písm. b) a c) Smernice rady 93/13/EHS posúdil ako spotrebiteľskú, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa.

Okresný súd Humenné uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy a podľa jeho názoru je jej dojednanie neprijateľnou podmienkou v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti. V predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej Zmluvy o úvere ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu orgánom verejnej moci, teda štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.

Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou, ktorá nie je pre spotrebiteľa záväzná, preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súdu) potvrdil. Odvolací súd uviedol, že k otázke preskúmavania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým mravom, čím sa stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa, podľa ktorého také dojednanie odporuje dobrým mravom.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. a) vo väzbe na ust. § 237 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „OSP“), že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Ďalej dôvodil ust. § 237 písm. e) OSP, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (tzn. žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku), ust. § 237 písm. f) OSP, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. b) OSP, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ust. § 241 ods. 2 písm. c) OSP, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolateľ (oprávnený) uviedol, že rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Tiež bolo podľa neho neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Právoplatný rozhodcovský rozsudok bol podľa dovolateľa prekážkou pre opätovné prejednanie veci a rovnako je právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu, po uplynutí lehoty na plnenie je aj vykonateľný – spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Dovolateľ mal za to, že exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Exekučný súd svojím konaním postupoval podľa dovolateľa nad rámec zákona nerešpektujúc ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodoval o správnosti rozhodcovského rozsudku.

Podľa Najvyššieho súdu však dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky podľa Najvyššieho súdu nešlo o námietku dovolateľa v zmysle ust. § 237 písm. d) OSP (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie), ale napáda sa vecná správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Podľa Najvyššieho súdu prekážku veci rozsúdenej pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný.

Ďalším dovolacím dôvodom oprávneného bolo, že nedošlo k podaniu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo strany povinného (spotrebiteľa). Dovolateľ k tejto vade namietal, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný.

Podľa Najvyššieho súdu však z obsahového hľadiska nešlo zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ust. § 237 písm. e) OSP, ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie. Námietku dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e) OSP preto posúdil Najvyšší súd ako neopodstatnenú.

Z odôvodnenia uznesenia považujeme za vhodné prezentovať ešte ďalšie kľúčové argumenty. Najvyšší súd judikuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa prvej vety ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti.

Kľúčovým je argument Najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní podľa názoru Najvyššieho súdu správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že (1) nebola individuálne dojednaná a (2) že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v príslušnom článku obchodných podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky (pozri v texte vyššie). Preto správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Do praxe je dôležité zhrnúť dva aspekty vyplývajúce z uznesenia a názorov Najvyššieho súdu: (1) Prekážku veci rozsúdenej pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný a (2) aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní (žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku), je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Kontaktný formulár

Sme pripravení naplniť Vaše práva.
Kontaktujte nás!

Zadajte vašu e-mailovú adresu.
Zadajte vaše telefónne čislo.
Napíšte nám správu.
Súhlaste so spracovaním osobných údajov.

Správa sa odosiela ....