Jedným z najdôležitejších kritérií, ktoré odlišuje demokratický štátny režim od nedemokratického, je sloboda prejavu. Oproti slobode prejavu stojí právo na ochranu osobnosti. Uvedené dve práva stoja v opozícii a je úlohou práva ako takého nájsť v konkrétnych prípadoch proporcionalitu v ich vzájomnom vzťahu.
Sloboda prejavu je jedným z politických práv zakotvených v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).
Obsah slobody prejavu a jeho charakteristiku podal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 28/96 zo dňa 12. mája 1997: „Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory.“.
Sloboda prejavu teda umožňuje sebarealizáciu človeka. Slobodu prejavu možno rozdeliť na (1) slobodu prejavu občana resp. cudzinca a (2) slobodu prejavu novinára. V súvislosti s prvým bodom je potrebné uviesť, že základné práva a slobody zakotvené v Ústave SR sa zaručujú všetkým osobám na území Slovenskej republiky, teda občanom Slovenskej republiky, ako aj cudzincom (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR). Ústava SR výslovne neurčuje, že základné práva a slobody sa zaručujú len fyzickým osobám, preto možno vyvodiť, že sa môžu týkať aj právnických slobôd. Sloboda prejavu vo všeobecnosti znamená, že osoba môže prejaviť svoje myšlienky, svoje názory a city bez toho, aby za taký prejav bola trestaná. Znamená to, že ak svojím prejavom neporuší práva alebo slobody iných osôb alebo štátu, nemôže jej prejav priniesť trest, resp. nemôže byť za takýto prejav sankcionovaná.
Sloboda prejavu podľa druhého bodu – sloboda prejavu novinára, je slobodou, ktorá je zaručená Ústavou SR a je upravená aj zákonom č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (tlačový zákon).
Ochrana osobnosti je právom zaručeným v ustanovení čl. 16 ods. 1 a čl. 19 Ústavy SR. Čl. 16 ods. 1 zakotvuje, že nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa ustanovenia č. 19 Ústavy SR má každý právo na (1) zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena, (2) na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného práv a (3) na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem Ústavy SR je právo na ochranu osobnosti upravené aj v ust. § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Uvedené ustanovenie zakotvuje, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Vzťah medzi realizovaním práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti musí byť proporcionálny. Možno uviesť, že ide o dve protichodné práva, pričom je dôležité nájsť proporcionalitu, vzájomne vyvážený vzťah medzi nimi. Sloboda prejavu fyzickej osoby, resp. právnickej osoby môže byť (1) verbálna, (2) neverbálna, alebo (3) písomná. Medzi verbálny prejav slobody prejavu patrí ústny, hovorený prejav osoby. Neverbálny prejav je prejav držaním tela, gestami, tónom hlasu a podobne. Písomný prejav je prejav písaným slovom, obrázkami, resp. fotografiami. Fyzická osoba môže realizovať svoj osobný prejav v súkromí, medzi priateľmi, respektíve na verejne prístupnom mieste.
Sloboda prejavu novinárov je špecifickým druhom slobody prejavu. Práva a povinnosti novinárov upravuje zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (tlačový zákon). Podľa ust. § 5 ods. 1 predmetného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ periodickej tlače a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra.
Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú teda osobami, ktoré sú zodpovedné za obsah toho čo publikujú. Novinári sú povinní poskytovať informácie týkajúce sa verejného záujmu, o čom sa vyjadril aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 558/2012 zo dňa 28. februára 2013. Právo novinárov na použitie osobných prejavov a informácií o osobe v masovokomunikačných prostriedkoch je zakotvené v ust. § 12 Občianskeho zákonníka. Ide o takzvané zákonné licencie. Zákonná licencia spočíva v tom, že na úradné účely, vedecké a umelecké účely a na účely tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho spravodajstva sa podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy môžu vyhotoviť a primeraným spôsobom použiť aj bez privolenia fyzickej osoby, použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
Pri posúdení, či využitím slobody prejavu bol vykonaný neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je potrebné aplikovať nasledovné kritériá: (1) či bolo vykonaný zásah do práva na ochranu osobnosti a (2) či bol zásah proporcionálny. Najprv je potrebné skúmať, či vôbec došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Ak sa zistí, že k zásahu došlo, je potrebné skúmať, či bol zásah proporcionálny.
Otázka, aké kritérium zvoliť na posúdenie proporcionality zásahu, riešil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15. decembra 2009: „Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit) – či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu – či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti). Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku zásahu (Erforderlichkeit), test of neccecity, test of subsidiarity) – teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah. Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle (Angemessenheim, test of proporcionality in strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t.j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, ako aj (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec. Príkladom praktickej súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napríklad za asistencie polície konanie oboch. (A) Uvedený zásah možno považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti. (B) Zásah je nevyhnutný, pretože žalobca si svoju osobnosť chránil adekvátnym prostriedkom, žalobou o ochranu osobnosti. (C.1) V uvedenom prípade, vyplývajúc z jeho podstaty, nebolo možné zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach o ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A,B a C1 v zásade automatické. Kľúčovou je teda vážiaca formula. (C.2) Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa meria s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt – „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože išlo o článok novinára, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd. Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test s otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril.“.
Z uvedenej citácie je možné urobiť si obraz o aplikovaní testu proporcionality. Uvedený test pôvodne vychádza z dlhoročnej praxe Spolkového ústavného súdu v Nemecku a prevzali ho európske ústavné súdy, ako aj nadštátne európske súdy.
Test proporcionality zahŕňa nasledovné kroky (1) test vhodnosti, (2) test potrebnosti a (3) test primeranosti v užšom zmysle.
Testom vhodnosti sa posudzuje, či aplikovaním slobody slova možno dosiahnuť sledovaný cieľ. Je potrebné pritom vychádzať z účelu, napríklad pri konkrétnom článku je potrebné posúdiť, či zásah, ktorý článok vyvolal bol potrebný. Napríklad pri karikatúre je aj preháňanie súčasťou sledovaného cieľa. Ale aj v tomto prípade je potrebné zabezpečiť, aby karikatúra nepresiahla medze primeranosti v pomere k sledovanému cieľu kritiky.
Testom nevyhnutnosti sa posudzuje, či miera zásahu je primeraná sledovanému cieľu. Ak je publikovaný článok o určitej osobe, je potrebné napríklad posúdiť, či bolo vzhľadom na cieľ článku potrebné uviesť napríklad fotografie osoby zo súkromia, podrobnosti z jej súkromného života, a podobne.
Posledným kritériom je test primeranosti v užšom zmysle. Zahŕňa posúdenie praktickej súladnosti a Alexyho vážiacu formulu. Praktická súladnosť znamená zachovanie maxima z obidvoch práv. Teda, či pri strete nebolo jedno z práv neprimerane obmedzené na úkor druhého, čo sa týka kvantity zachovania práva, teda či z jedného práva nezostalo neprimerane málo vzhľadom na druhé právo. Ďalej je potrebné posúdiť takzvanú Alexyho vážiacu formulu, teda či intenzita zásahu do práva bola nízka, stredná alebo podstatná. Pritom sa uplatňujú otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril.
V súvislosti so zásahom do práva na ochranu osobnosti je potrebné uviesť, že miera oprávneného zásahu nie je rovnaká pri verejne známej osobe a pri osobe verejne neznámej. Verejne známa osoba, napríklad politik, musí strpieť vyššiu mieru zásahu do svojho súkromia a prejavov svojej osoby ako osoba súkromná. Pri verejnej osobe sú aj súkromné skutočnosti, ako je napríklad vzdelanie osoby, s kým sa osoba stýka a podobne, dôležité pre verejnosť, aby mohla posúdiť, či je osoba spôsobilá zastávať verejnú funkciu. Zásah do súkromného života musia strpieť aj iné osoby verejne známe, napríklad speváci, alebo herci.
Proti zásahu do práva na ochranu osobnosti je možné sa brániť prostriedkami upravenými ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie upravuje tri druhy žalôb: (1) negatórna, (2) reštitučná a (3) satisfakčná.
Negatórnou žalobou má fyzická osoba právo sa domáhať najmä, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov. Reštitučnou žalobou sa môže domáhať, aby sa odstránili následky takýchto zásahov a satisfakčnou žalobou sa môže domáhať primeraného zadosťučinenia. V prípade práva na ochranu osobnosti je možné použiť negatórnu a satisfakčnú žalobu. Reštitučná žaloba je v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti v podstate vylúčená, pretože zásah do práva už nemožno odstrániť a vec vrátiť do pôvodného stavu, teda do stavu, keď nebolo do práva zasiahnuté.
Dôležitou otázkou je aj otázka dostatočného zadosťučinenia. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na dané primerané zadosťučinenie. Uvedené právo je nepeňažnej povahy. Môže ísť o ospravedlnenie sa, uvedenie pravdivých skutočností na schôdzi a podobne. Medzi takúto satisfakciu patrí aj právo na opravu a právo na odpoveď upravené ust. § 7 a 8 zákona č. 167/2008 Z. z. Pri práve na opravu ide o právo na opravu nepravdivého tvrdenia v tlači alebo spravodajstve. Právo na odpoveď je právo na uverejnenie odpovede v tlači alebo spravodajstve na uverejnené neúplné, nepravdivé alebo skresľujúce tvrdenia.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce nepeňažné zadosťučinenie, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku ujmy sa podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.