Iné

Súdna príslušnosť a právomoc pri cezhraničných sporoch v rámci Európskej únie

  • Vydanie: ULC PRO BONO 8/2013

Cezhraničné spory v súčasnej dobe nie sú ničím výnimočným. Z hľadiska neustáleho rozvoja a prepájania spoločenských a ekonomických vzťahom vzniká mnoho právnych väzieb v rámci Európskej únie, ale aj širšieho sveta. Právne vzťahy môžu prirodzene priniesť následné spory, ktoré je potrebné korektným spôsobom urovnať, súdnou cestou nevynímajúc. Článok prezentuje základné fakty o spôsoboch určovania súdnej príslušnosti v sporoch v rámci Európskej únie.

Problematika určovania súdnej príslušnosti je zdanlivo jednoduchá. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) presne ustanovuje situácie, podľa ktorých sa príslušnosť súdu v jednotlivých sporoch v rámci územia Slovenskej republiky bude určovať. Pre prípady medzinárodných sporov, slovenská legislatíva prostredníctvom zákona č. 97/1963 Z. z. o medzinárodnom práve súkromnom v znení neskorších predpisov upravuje príslušnosť súdov v globálnejšom meradle. Slovensko ako člen Európskej únie sa však musí riadiť aj normami úniového práva. Kľúčovým predpisom upravujúcim určovanie súdnej príslušnosti pri cezhraničných sporoch v rámci priestoru Európskej únie je Nariadenie Rady č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, označované ako „Brusel I„.

Z uvedeného je zrejmé, že postup pri určovaní súdnej príslušnosti sa riadi troma okruhmi. Pokiaľ nie je vhodné použiť ani OSP ani zákon o medzinárodnom práve súkromnom, príslušnosť súdov sa bude spravovať Nariadením Brusel I (ďalej len „nariadenie“). Nariadenia patria popri zakladajúcich zmluvách k primárnemu úniovému právu. Nariadeniam je prisudzovaná bezprostredná aplikovateľnosť a sú priamo účinné bez potreby akéhokoľvek prebratia do legislatívy členských štátov. Z toho dôvodu sa v eventualitách stretu subjektov v rámci Európskej únie v občianskoprávnych a obchodnoprávnych sporoch budú riadiť práve predmetným nariadením.

Pred samotným vysvetlením, ako sa určuje príslušnosť súdov, je nevyhnutné interpretovať pôsobnosť predmetného nariadenia. Hraničným určovateľom časovej pôsobnosti je pre Slovenskú republiku jej vstup do Európskej únie dňa 1. mája 2004.

Osobnou pôsobnosťou rozumieme okruh subjektov, na ktoré sa nariadenie vzťahuje. Sú nimi osoby, ktoré majú bydlisko na území niektorého členského štátu únie. Občianstvo je irelevantné.

Vecnú pôsobnosť zakotvuje článok 1 nariadenia. Podľa neho sa nariadenie uplatní, pokiaľ sa spor týka občianskej alebo obchodnej veci. Pôsobnosť je vymedzená aj negatívne, ustanovujúc, že na (1) osobný stav, (2) právnu spôsobilosť, (3) dedičské konania, (4) majetkové záležitosti manželov, (5) konkurzné a vyrovnacie konania, (6) sociálne zabezpečenie a (7) rozhodcovské konania sa nariadenie neuplatní. Judikatúra Súdneho dvora EÚ okrem všeobecného faktu uplatnenia v občianskych a obchodných veciach priznala pôsobnosť nariadenia aj na spory o náhradu škody v rámci trestného konania.

Všeobecnou príslušnosťou rozumieme príslušnosť súdu podľa bydliska žalovaného bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť. To znamená, že ak sa spor odohráva napríklad medzi obyvateľom Slovenska a obyvateľom Rakúska, ktorý je v pozícií žalovaného (odporca), príslušný súd bude v Rakúsku. Pre právnické osoby platí obdobný režim, súdna príslušnosť sa určí podľa registrového sídla, ústrednej správy alebo hlavnej prevádzkarne v niektorom z členských štátov Európskej únie.

Popri všeobecnej príslušnosti existuje aj osobitná príslušnosť. Nariadenie zakotvuje možnosť žalovať osobu s bydliskom na území členského štátu v inom členskom štáte napríklad v prípadoch (1) zmluvných vzťahov, (2) vo veciach výživného, (3) náhrady škody z iného ako zmluvného záväzku alebo (4) ak je mnoho subjektov na strane odporcu a je vhodné v rámci efektivity konať na jednom súde. V zmluvných veciach sa príslušnosť súdu bude odvíjať od miesta zmluvného plnenia, to znamená kde sa plnenie uskutočnilo alebo uskutočniť malo. Aj vo veciach náhrady škody z nezmluvného záväzku sa pre určenie súdnej príslušnosti uplatní obdobné pravidlo, teda kde ku škode došlo alebo mohlo dôjsť.

Príslušnosť pri cezhraničných sporoch o výživné sa určí podľa obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné. Ďalšie prípady osobitnej príslušnosti detailne zakotvuje článok 5 a 6 nariadenia.

Nariadenie rešpektuje autonómiu vôle subjektov v článku 23. Z jeho ustanovení vyplýva, že v prípade sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť zo zmlúv medzi nimi, sa účastníci môžu dohodnúť na súde, ktorý bude predmetné spory riešiť. Postačuje, ak čo i len jeden účastník zmluvy má bydlisko v členskom štáte únie. Dohoda účastníkov musí byť (1) písomná alebo písomne potvrdená, (2) vo forme v súlade s praxou, ktorú účastníci zaviedli alebo (3) vo forme v súlade so zvyklosťami v medzinárodnom obchode. Za písomnú formu sa považuje aj elektronická komunikácia s trvalým záznamom.

Špecifickou formou určenia súdnej príslušnosti je tzv. podriadenie sa jurisdikcií, kedy je príslušnosť založená bezpodmienečným podrobením sa jurisdikcií procesného súdu. Tieto možnosti prichádzajú do úvahy, ak si žalobca vyberie všeobecný súd v Európskej únií, ktorý mu najviac vyhovuje a príslušnosť súdu je založená udalosťou na strane žalovaného. Rozumieme tým skutočnosť, že žalovaný sa zúčastní konania a nevznesie námietku nepríslušnosti. To znamená, že sa vyjadrí, prípadne začne sa obhajovať. Ak žalovaný, naopak, vznesie námietku nepríslušnosti, toto pravidlo sa neuplatní.

Charakterizovať niektorú príslušnosť ako „najsilnejšiu“ možno prostredníctvom ustanovení článku 22 nariadenia. Ide o tzv. výlučnú príslušnosť. Aplikuje sa bez ohľadu na bydlisko strán, nemožno ju zmeniť ani dohodou ani podriadením sa jurisdikcií a súd ju skúma ex offo. Uvedené pravidlo určovania súdnej príslušnosti sa uplatní v prípadoch, kedy predmetom sporov sú (1) vecné práva k nehnuteľnostiam alebo nájom nehnuteľnosti, (2) platnosť založenia, neexistencia alebo zrušenie právnickej osoby, (3) platnosť zápisov do verejných registrov a (4) registrácia a platnosť práv k ochranným známkam, patentom, priemyselným vzorom. V prvom prípade bude príslušný súd štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza. V súvislosti s právnickými osobami je daná príslušnosť súdu štátu, v ktorom má právnická osoba sídlo. Ak je predmetom platnosť zápisov do verejných registrov (obchodnej spoločnosti, združení a iných), príslušný je súd, ktorý verejný register vedie. Pre problematiku registrácie a platnosti práv duševného vlastníctva je príslušný súd členského štátu, v ktorom bola žiadosť o registráciu podaná.

Príslušnosť vo veciach poistenia, spotrebiteľských zmlúv a individuálnych pracovných zmlúv sa určuje podľa bydliska tzv. „slabšej strany „, ako uvádza bod 13 Preambuly nariadenia. Preto sa príslušnosť súdov v prípade žalovania „slabšej strany“ určí podľa bydliska poistenca, spotrebiteľa a zamestnanca.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že osoby s bydliskom v členskom štáte môžu byť žalované na súde iného členského štátu iba ak (1) sú dané dôvody výlučnej príslušnosti, (2) strany sa tak dohodli, (3) došlo k dobrovoľnému podriadeniu sa jurisdikcií zo strany žalovaného, (4) vo veciach poistenia, spotrebiteľských a pracovných zmlúv a (5) vo veciach osobitnej súdnej príslušnosti.

So súdnou príslušnosťou pri cezhraničných sporoch úzko súvisí aj problematika uznávania a výkonu rozhodnutí, čo sa odráža aj v jej úprave priamo v nariadení Brusel I. Rozhodnutím, ako autoritatívnym aktom štátnej moci, rozumieme každé rozhodnutie vydané súdom v členskom štáte EÚ bez ohľadu na označenie. Ide o rozsudky, uznesenia, rozhodnutia, predbežné opatrenia, exekučné príkazy a iné. Rozhodnutie vydané v členskej krajine EÚ má byť uznané aj v ostatných krajinách únie bez nutnosti osobitného konania (automaticky), čo možno charakterizovať ako istú formu „voľného pohybu rozhodnutí“.

Cudzie rozhodnutie súd členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, nesmie za žiadnych okolností skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Uznané rozhodnutie v štáte uznania má totožné právne účinky ako v štáte pôvodu.

Účastník konania, ktorý žiada, aby sa rozsudok uznal a stal vykonateľným v členskom štáte EÚ, predloží návrh na uznanie a prehlásenie vykonateľnosti, vrátane vyhotovenia rozsudku. Po splnení formálnych náležitostí sa rozsudok vyhlási za vykonateľný.

Nariadenie počíta aj s eventualitou neuznania rozsudku. Ten sa neuzná, ak by to bolo v (1) zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, kde sa o uznanie žiada; ak bolo (2) porušené právo na spravodlivý proces v štáte pôvodu, (3) ak existuje prípad nezlučiteľnosti rozsudkov medzi rovnakými účastníkmi v rovnakej veci v štáte pôvodu aj v štáte uznania alebo (4) keď boli porušené pravidlá súdnej príslušnosti.

Kontaktný formulár

Sme pripravení naplniť Vaše práva.
Kontaktujte nás!

Zadajte vašu e-mailovú adresu.
Zadajte vaše telefónne čislo.
Napíšte nám správu.
Súhlaste so spracovaním osobných údajov.

Správa sa odosiela ....