V našom článku sa zameriame na posúdenie relevancie výpovede policajta v konaní o dopravnom priestupku. Vezmeme do úvahy niekoľko rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých sa súd vyjadroval k relevancii výpovede policajta v konaní o dopravnom priestupku.
Priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (ďalej len „dopravné priestupky“) upravuje ust. § 22 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Bližšie sme sa k priestupkom proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky venovali v bulletine Čarnogurský ULC PRO BONO č. 3/2013.
Účelom tohto článku je posúdiť výpoveď policajta ako dôkaz v priestupkovom konaní. Na konanie o priestupku sa podľa ust. § 51 zákona o priestupkoch vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“). Dokazovanie upravuje ustanovenie § 34 správneho poriadku. Uvedené ustanovenie uvádza ako jeden z dôkazov výsluch svedka. V prípade prejednávania dopravného priestupku sú policajt alebo policajti, ktorí priestupok zistili, častokrát jedinými svedkami spáchania priestupku. Ak nie sú zadovážené iné dôkazy je výpoveď policajta jediným dôkazom. Ide zväčša o priestupky, pri ktorých ide o porušenie predpisov upravujúcich bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky nerešpektovaním dopravnej značky alebo svetelného zariadenia tzv. jazda na červenú. Ak uvedené porušenie nie je zadokumentované napríklad kamerovým systémom je jeho spáchanie postavené len na výpovedi svedkov.
Ohľadom relevancie výpovede policajta ako svedka v konaní o dopravnom priestupku bolo vydaných niekoľko rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rozsudku č. 10 Sžd/29/2012 zo dňa 27. februára 2013 išlo o dopravný priestupok, ktorého sa vodič dopustil tým, že nemal na motorovom vozidle osadenú tabuľku s evidenčným číslom a prekročil dovolenú rýchlosť jazdy o 70 km/h. Výpovede policajtov neboli jediným dôkazným prostriedkom, dôkazným prostriedkom boli aj fotografie z meracieho prístroja. Pre účel tohto článku nie je podstatné dokazovanie, nás zaujíma predovšetkým vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k výpovedi policajtov. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom rozsudku vyjadril, že: „Krajský súd v Košiciach správne a v súlade so zákonom pri preskúmaní predloženého priestupkového spisu posudzoval výpovede príslušníkov polície jednotlivo i v súhrne s ďalšími dôkazmi a správne vyvodil, že príslušníci polície nielen preto, že sú viazaný Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, prísahou a svojim spoločenským postavením, ale najmä preto, že nemali žiaden dôvod poškodiť žalobcu a plnili si len úlohy, ktoré im vyplývali z ich služobného zaradenia týkajúceho sa zabezpečovania bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, vypovedali pravdivo a v zhode s objektívne zisteným skutkovým stavom, ktorému korešpondovalo najmä mlčanie žalobcu po pristihnutí pri páchaní priestupku.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku zastal názor, že pre posúdenie váhy výpovede policajta je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že policajt je v služobnom pomere a jeho výpoveď by mala mať dostatočnú váhu ako dôkazný prostriedok. Váha uvedeného dôkazu však nie je automatická, ale závisí aj od posúdenia konkrétneho prípadu.
V rozsudku č. 10 Sžd/7/2013 zo dňa 26. júna 2013 sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril, že: „Príslušníci polície namiesto toho, aby po nesúhlase obvineného z priestupku s uznaním viny na podporu svojich zistení vypočuli svedkyne prítomné na mieste, očakávali, že to navrhne žalobca, ktorý však nebol povinný tak spraviť a navyše ich zistenia spochybnil svojim tvrdením, ktoré uviedol do správy o výsledku objasňovania priestupku. Keď žalobca napokon neskôr na existenciu svedkýň na mieste priestupku upozornil, bol obvinený z účelovosti a vyhýbaniu sa zodpovednosti za priestupok. Takýto prístup príslušníkov polície vedie k znižovaniu ich dôveryhodnosti pri zakročovaní vo veciach priestupkov, pretože ich úlohou nie je za každú cenu usvedčiť občana – vodiča zo spáchania priestupku, ale objektívne – nezaujato zistiť skutkový stav a v prípade, že skutok je priestupkom, zistiť jeho páchateľa a potrestať ho. V opačnom prípade dochádza k situáciám, za ktorých príslušníci polície vystupujú len v pozícii žalobcov, avšak nie na ochrancov a pomocníkov, tak ako im to ukladá nielen zákon o priestupkoch, ale aj zákon o policajnom zbore.“ Ďalej sa v uvedenom rozsudku uvádza: „Dôkazy – obsah výpovede žalobcu a opakované tvrdenia o jeho nevine majú totiž pre odvolací súd rovnakú dôkaznú silu, ako tvrdenia príslušníkov polície o tom, že videli žalobcu prejsť a nerešpektovať značku Stoj, daj prednosť v jazde! Napriek nedostatku finančných prostriedkov policajného zboru na nákup techniky – napríklad kamier – nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu v priestupkovom konaní, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli hodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný.“
Je možné tvrdiť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal dva rozsudky, ktoré pristupujú odlišne k hodnoteniu dôkazu – výpovede policajta. Prvý rozsudok svedčí v prospech toho, že už samotné postavenie policajta ako verejného činiteľa, ako osoby, ktorú viaže nielen Ústava Slovenskej republiky aj prísaha a spoločenské postavenie je zárukou pravdivosti výpovede, a teda by mala mať vyššiu dôkaznú hodnotu ako výpoveď vodiča alebo iného svedka. Druhý rozsudok však uvádza, že hodnota výpovede policajta je rovnaká ako výpoveď akéhokoľvek iného svedka.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj citát z druhého rozsudku (10 Sžd/7/2013 zo dňa 26. júna 2013), v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril, že: „Nie je jeho (obvineného – pozn. autora článku) povinnosťou predkladať dôkazy, ba ani na ne upozorňovať. Je to jeho právo a naopak, to je úlohou orgánov objasňujúcich priestupok, ktoré sú za to platené ako orgány štátu z daní daňových poplatníkov.“ Z uvedeného vyplýva, že policajti musia pri objasňovaní dopravného priestupku zaobstarať dôkazy, ktoré prispejú k zisteniu skutočného stavu veci, pričom obvinený nemusí uvádzať dôkazy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal aj ďalšie rozsudky, v ktorých vyjadril názor na váhu výpovede policajta. V rozsudku č. 1 Sžd/39/2012 zo dňa 20. februára 2014 uviedol, že: „Najvyšší súd sa taktiež domnieva, že pre preukázanie spáchania priestupku nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície alebo obvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za súčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo zákona o policajnom zbore nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 ZoP i svedkami páchania priestupkov. Ich vylúčenie z konania, ako úradných osôb prítomných pri páchaní priestupku, pre neobjektívnosť však žiadny zákon neumožňuje automaticky len preto, že pri páchaní priestupku zakročovali, ale objektívnosť a obsah ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku v prvom i druhom stupni, rovnako ako ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede príslušníkov polície nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní. Vzhľadom na to, že sú však často jediné musia byť hodnotené veľmi dôsledne.“ Na inom mieste uvedeného rozsudku je uvedené, že: „Pokiaľ správne orgány bez akýchkoľvek pochybností nepreukážu, že sa skutok stal a spáchal ho obvinený z priestupku a zároveň je priestupkom, nemožno založiť výrok vine len na z jediného zdroja pochádzajúcom tvrdení, navyše rozpornom, obsiahnutom vo výpovedi policajtov a správe o výsledku objasňovania, ktorému dá správny orgán prednosť pred rovnocenným vyjadrením účastníka konania.“ Z uvedeného rozsudku vyplýva, že výpoveď policajta má takú istú váhu ako výpoveď obvineného z dopravného priestupku. Za stavu, ak by existovala výpoveď policajta a výpoveď obvineného, ktorý tvrdí, že priestupok nespáchal, by tieto mali rovnakú váhu, a teda pri neexistencii iných dôkazov by vznikla dôkazná núdza. Avšak otázne sú prípady, ak by existovali výpovede viacerých, napríklad dvoch policajtov a výpoveď obvineného z priestupku. Ak by nevznikol rozpor v tvrdeniach policajtov, malo by byť samotné vyjadrenie policajtov dostatočným dôkazom na preukázanie spáchania priestupku.
V tejto súvislosti uvádzame rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28. mája 2014, v ktorom zastal názor, že: „Pokiaľ ide o hodnotenie výpovedí policajtov, odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že vypovedali o udalosti tak, ako to zaznamenali svojimi vnemami, ich výpovede sú zhodné v tom, že videli vozidlo žalobcu stáť pred križovatkou s nerozsvietenými svetlami, ktoré si rozsvietil až tesne pred tým, než ho začali zastavovať a zhodne tiež uviedli, že prvé slová žalobcu boli o tom, že majú pomáhať a nie sekírovať. Mal povedať, že to poženie až na súd a niekoľko vecí už vraj takto vyhral. Odvolací súd preto považoval tvrdenia žalobcu, že svetlá rozsvietené mal, že si to na neho policajti len vymysleli, za nedôveryhodné a neobjektívne.“ Na inom mieste uvedeného rozsudku súd uviedol, že: „Nie je pritom na mieste požiadavka žalobcu na navršovanie ďalších dôkazov o jeho vine, napríklad dôkazom pochádzajúcim z technického prostriedku (kamery, či iného záznamového zariadenia), preto ak niet pochybností o akomkoľvek dôkaze, bez ohľadu na to, z akého zdroja pochádza a ak bol zadovážený a vykonaný zákonným spôsobom, nie je nutné k nemu priraďovať ďalšie dôkazy.“ Podľa uvedeného rozsudku by tvrdenia policajtov, ak sú zhodné, mali byť dostatočným dôkazom na preukázanie viny, aj keď si obvinený vinu nepriznáva.
Na záver uvádzame citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Sžo 21/2007 zo dňa 30. januára 2008: „ Podľa predmetnej správy a následného úradného záznamu, dvaja policajti spozorovali, ako žalobca obsluhoval mobilný telefón, nereagoval na pokyn k zastaveniu vozidla a toto pristavil až na opakované znamenie. Žalobca sa po poučení odmietol vyjadriť k popísanému konaniu a podpísať správu. V odpore proti vydanému rozkazu o uložení sankcie za priestupok zo dňa 16. januára 2006 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu po prvýkrát na svoju obranu uviedol, že počas jazdy neobsluhoval mobilný telefón. Na ústnom pojednávaní o priestupku zo dňa 13. februára 2006 žalobca navrhol doplniť spis o výpis hovorov od mobilného operátora k termínu spáchania priestupku. Túto žiadosť následne opakoval aj v ďalšom správnom a súdnom konaní. Odvolací súd po preskúmaní vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žiadané doplnenie dokazovania v štádiu podania tohto návrhu by nesplnilo svoj účel. Žalobca mal možnosť v čase spáchania priestupku preukázať policajtom telefón, ktorý mal obsluhovať s uvedením jeho čísla a vtedy žiadať o vykonanie dôkazu, že ho neobsluhoval. Žalobca sa však k spísanej správe odmietol vyjadriť a dôkaz žiadal zabezpečiť až v čase, kedy by sa už nepodarilo identifikovať prístroj, ktorý mal žalobca v predmetnom čase pri sebe. Vykonanie dopytu u operátora mobilnej siete by preto nemalo žiadnu dôkaznú silu. Navyše je známe, že mobilné telefóny majú okrem možnosti telefonovať aj iné funkcie, ktoré možno priradiť pod pojem obsluha (SMS, MMS, foto, kamera, kalkulačka, hry a pod.), ktorých vykonávanie nie je možné zistiť navrhovaným dopytom.“
Na záver nášho článku zhrnieme názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na otázku váhy výpovede policajta ako dôkazu v konaní o dopravnom priestupku. Uvádzané rozsudky sa rôznym spôsobom vysporiadali s váhou výpovede policajta. Po zhrnutí však možno konštatovať, že výpoveď policajta má rovnakú váhu ako výpoveď obvineného z priestupku alebo iného svedka. Rozhodnutie, či sa priestupok stal a či ho spáchal obvinený, by malo závisieť od posúdenia všetkých dôkazov. Možno však predpokladať, že ak budú existovať len výpovede policajtov, ktoré svedčia v neprospech obvineného a sú nerozporné a bude existovať výpoveď obvineného, ktorý tvrdí, že priestupok nespáchal, pričom iné dôkazy nebude možné zadovážiť, s veľkou pravdepodobnosťou správny orgán a aj súdy rozhodnú o vine obvineného.